Návrat
Danilo Clementoni






Danilo Clementoni

NÃ¡vrat

DobrodruÅ¾stvÃ¡ Azakisa a Petriho

PÃ´vodnÃ½ nÃ¡zov: NÃ¡vrat

PreloÅ¾ila: Janka LopatnÃ­kovÃ¡



Vydal: Tektime â www.traduzionelibri.it









PrÃ­beh tejto knihy je vymyslenÃ½. UvedenÃ© menÃ¡, osoby a organizÃ¡cie sÃº plodom predstavivosti autora a slÃºÅ¾ia na podporu autenticity prÃ­behu. AkÃ¡koÄ¾vek analÃ³gia so skutoÄnÃ½mi udalosÅ¥ami alebo reÃ¡lnymi osobami, Å¾ivÃ½mi Äi mÅtvymi, je Ãºplne nÃ¡hodnÃ¡.



NÃVRAT

Copyright Â© 2013 Danilo Clementoni



1. vydanie: november 2013

VydanÃ© a vytlaÄenÃ© na vlastnÃ© nÃ¡klady



facebook: www.facebook.com/libroilritorno

blog: dclementoni.blogspot.it

e-mail: d.clementoni@gmail.com



VÅ¡etky prÃ¡va vyhradenÃ©. Å½iadna ÄasÅ¥ tejto publikÃ¡cie sa nesmie Å¾iadnym spÃ´sobom reprodukovaÅ¥, mechanicky ani elektronicky, bez predchÃ¡dzajÃºcej pÃ­somnej autorizÃ¡cie vydavateÄ¾a, s vÃ½nimkou krÃ¡tkych Ãºryvkov

slÃºÅ¾iacich na recenziu.


Mojej manÅ¾elke a mÃ´jmu synovi za ich trpezlivosÅ¥, ktorÃº mali so mnou a za vÅ¡etky hodnotnÃ© odporÃºÄania, ktorÃ½mi prispeli k zlepÅ¡eniu tohto romÃ¡nu.

Mimoriadne poÄakovanie patrÃ­ vÅ¡etkÃ½m mojim priateÄ¾om, ktorÃ­ ma neustÃ¡le podporovali a povzbudzovali v pokraÄovanÃ­ na tomto diele, ktorÃ© by moÅ¾no, bez nich, nikdy neuvidelo svetlo sveta.

RÃ¡d by som poÄakoval Janke LopatnÃ­kovej, mojej prekladateÄ¾ke, za spoluprÃ¡cu, ako aj za nadÅ¡enie a profesionalitu venovanÃ© tomuto prekladu.


âVracali sme sa. Uplynul iba jeden nÃ¡Å¡ solÃ¡rny rok, odkedy sme boli donÃºtenÃ­ v zhone opustiÅ¥ planÃ©tu, ale pre nich uplynulo 3 600 pozemskÃ½ch rokov. Nikto nevedel, Äo nÃ¡s oÄakÃ¡va.â


Ãvod

DvanÃ¡sta planÃ©ta, Nibiru (PlanÃ©ta prechodu), ako ju volali Sumeri alebo Marduk (KrÃ¡Ä¾ nebies), ako ju nazvali BabylonÄania, je v skutoÄnosti kozmickÃ© teleso obiehajÃºce okolo nÃ¡Å¡ho slnka s dobou obehu 3 600 rokov. Jej obeÅ¾nÃ¡ drÃ¡ha je znaÄne elipsovitÃ¡, retrogrÃ¡dna (vzhÄ¾adom na ostatnÃ© planÃ©ty obieha okolo slnka v opaÄnom smere) a je veÄ¾mi naklonenÃ¡ vzhÄ¾adom na rovinu naÅ¡ej slneÄnej sÃºstavy.

KaÅ¾dÃ© jej cyklickÃ© priblÃ­Å¾enie takmer vÅ¾dy spÃ´sobilo v naÅ¡ej slneÄnej sÃºstave obrovskÃ© medziplanetÃ¡rne otrasy, ktorÃ© spÃ´sobili nielen odchÃ½lky z obeÅ¾nÃ½ch drÃ¡h zasiahnutÃ½ch planÃ©t, ale aj samotnÃº ich konformÃ¡ciu. A prÃ¡ve pri jednom z najbÃºrlivejÅ¡Ã­ch prechodov bola majestÃ¡tna planÃ©ta Tiamat, ktorÃ¡ sa nachÃ¡dzala medzi Marsom a Jupiterom, s hmotnosÅ¥ou dosahujÃºcou takmer devÃ¤Å¥nÃ¡sobok aktuÃ¡lnej hmotnosti Zeme, bohatÃ¡ na vodu a s jedenÃ¡stimi druÅ¾icami, zniÄenÃ¡ impozantnÃ½m nÃ¡razom. Jedna zo siedmich druÅ¾Ã­c obiehajÃºcich okolo planÃ©ty Nibiru narazila do obrovskÃ©ho telesa Tiamat a prakticky ho rozhodila na dve polovice, priÄom oba zvyÅ¡ky zaujali odliÅ¡nÃ© obeÅ¾nÃ© drÃ¡hy. Pri nasledujÃºcom prechode (âdruhÃ½ deÅâ GenÃ©zy) zostÃ¡vajÃºce druÅ¾ice Nibiru dokonÄili dielo ÃºplnÃ½m zniÄenÃ­m jednej z dvoch ÄastÃ­ vytvorenÃ½ch pri prvom nÃ¡raze. ÄasÅ¥ Ãºlomkov vznikajÃºcich pri mnohÃ½ch nÃ¡razoch vytvorila to, Äo dnes nazÃ½vame âPÃ¡smo planÃ©tokâ alebo âKovanÃ½ nÃ¡ramokâ, ako ho volali Sumeri. InÃ© Ãºlomky boli zase zaÄlenenÃ© do drÃ¡h blÃ­zkych planÃ©t. Bol to predovÅ¡etkÃ½m Jupiter, ktorÃ½ zachytil vÃ¤ÄÅ¡inu Ãºlomkov, ÄÃ­m si znaÄne zvÃ¤ÄÅ¡il svoju hmotu.

UmelÃ© druÅ¾ice z katastrofy, vrÃ¡tane tÃ½ch, ktorÃ© preÅ¾ili z planÃ©ty Tiamat, boli vÃ¤ÄÅ¡inou âodhodenÃ©â na externÃ© obeÅ¾nÃ© drÃ¡hy a vytvorili telesÃ¡, ktorÃ© dnes poznÃ¡me ako âkomÃ©tyâ. TÃ¡ ÄasÅ¥, ktorÃ¡ preÅ¾ila aj druhÃ½ prechod, sa zase umiestnila na stabilnej obeÅ¾nej drÃ¡he medzi Marsom a VenuÅ¡ou, zobrala si so sebou poslednÃº zostÃ¡vajÃºcu druÅ¾icu a vytvorila tak zostavu, ktorÃº dnes poznÃ¡me pod menom Zem so svojÃ­m nerozluÄnÃ½m spoloÄnÃ­kom Mesiacom.

Jazvu spÃ´sobenÃº kozmickÃ½m nÃ¡razom, ku ktorÃ©mu doÅ¡lo pribliÅ¾ne pred 4 miliardami rokov, vidno ÄiastoÄne eÅ¡te aj dnes. ZbrÃ¡zdenÃº ÄasÅ¥ planÃ©ty v sÃºÄasnosti Ãºplne zakrÃ½va voda, ktorÃ¡ sa dnes volÃ¡ TichÃ½ oceÃ¡n. Ten zaberÃ¡ pribliÅ¾ne tretinu zemskÃ©ho povrchu, Äo je viac ako 179 miliÃ³nov kilometrov Å¡tvorcovÃ½ch. Na celej tejto obrovskej ploche sa prakticky nenachÃ¡dzajÃº Å¾iadne suchÃ© miesta, iba obrovskÃ¡ roklina siahajÃºca do hÄºbok viac ako desaÅ¥ kilometrov.



V sÃºÄasnosti sa Nibiru svojou konformÃ¡ciou veÄ¾mi podobÃ¡ Zemi. Dve tretiny jej povrchu pokrÃ½va voda, zvyÅ¡ok zaberÃ¡ jedinÃ½ kontinent, ktorÃ½ sa rozprestiera zo severu na juh, a jeho celkovÃ¡ plocha presahuje 100 miliÃ³nov Å¡tvorcovÃ½ch kilometrov. NiektorÃ­ jej obyvatelia uÅ¾ stÃ¡tisÃ­ce rokov vyuÅ¾Ã­vajÃº cyklickÃ© pribliÅ¾ovanie sa ich planÃ©ty k naÅ¡ej, systematicky nÃ¡s navÅ¡tevovali a pri kaÅ¾dej svojej nÃ¡vÅ¡teve ovplyvnili kultÃºru, poznatky, technolÃ³giu a dokonca samotnÃº evolÃºciu Ä¾udskej rasy. NaÅ¡i predkovia im dÃ¡vali rÃ´zne menÃ¡, ale snÃ¡Ä najvhodnejÅ¡ie meno pre nich bolo odjakÅ¾iva âBohoviaâ.


KozmickÃ¡ loÄ Theos â 1 000 000 km od Jupitera

Azakis si pohodlne lebedil vo svojom kresle, ktorÃ© sa automaticky prispÃ´sobovalo jeho telu a ktorÃ© mu vlastnÃ½mi rukami zostrojil a pri prÃ­leÅ¾itosti jeho prvÃ©ho medziplanetÃ¡rneho letu pred niekoÄ¾kÃ½mi rokmi daroval dÃ¡vny priateÄ¾ RemeselnÃ­k.

âPrinesie ti Å¡Å¥astie,â povedal mu toho dÅa. âPomÃ´Å¾e ti uvoÄ¾niÅ¥ sa a, keÄ to budeÅ¡ potrebovaÅ¥, aj urobiÅ¥ sprÃ¡vne rozhodnutia.â

DÃ¡ sa povedaÅ¥, Å¾e sediac v tom kresle urobil veÄ¾a rozhodnutÃ­ a aj Å¡Å¥astie stÃ¡lo Äasto na jeho strane. Aj preto sa vÅ¾dy snaÅ¾il, aby mal tÃºto drahÃº spomienku vÅ¾dy so sebou, a to aj za cenu poruÅ¡enia mnohÃ½ch predpisov, podÄ¾a ktorÃ½ch by svoje kreslo pouÅ¾Ã­vaÅ¥ nemal, predovÅ¡etkÃ½m na vesmÃ­rnej lodi kategÃ³rie Bousen-1, teda na takej, na akej sa prÃ¡ve nachÃ¡dzal.



ModrastÃ½ pruh dymu stÃºpal rovno a rÃ½chlo z cigary, ktorÃº drÅ¾al medzi palcom a ukazovÃ¡kom pravej ruky, zatiaÄ¾ Äo sa snaÅ¾il prejsÅ¥ 4,2 AJ


 , ktorÃ© ho eÅ¡te stÃ¡le oddeÄ¾ovali od cieÄ¾a. Napriek tomu, Å¾e takÃ©to cesty prekonÃ¡val uÅ¾ niekoÄ¾ko rokov, kÃºzlo temnoty okolitÃ©ho priestoru prebodÃ¡vanÃ©ho miliardami hviezd eÅ¡te vÅ¾dy dokÃ¡zalo upÃºtaÅ¥ jeho myÅ¡lienky. VeÄ¾kÃ½ elipsovitÃ½ otvor, presne pred jeho sedadlom, mu poskytoval kompletnÃ½ vÃ½hÄ¾ad v smere jazdy a on ostÃ¡val eÅ¡te vÅ¾dy ohÃºrenÃ½ tÃ½m, Å¾e toto jemnÃ© silovÃ© pole ho dokÃ¡Å¾e ochrÃ¡niÅ¥ pred chladom hviezdneho priestoru a zabraÅuje nÃ¡hlemu Ãºniku vzduchu von, kde by ho nasalo absolÃºtne vÃ¡kuum zvonku. SmrÅ¥ by bola urÄite okamÅ¾itÃ¡.

Zhlboka sa nadÃ½chol z dlhej cigary a zadÃ­val sa do holografickÃ©ho hÄ¾adÃ¡Äika pred sebou, v ktorom videl unavenÃº a neoholenÃº tvÃ¡r Petriho, svojho druha na tejto vÃ½prave, ktorÃ½ na druhej strane lode opravoval riadiaci systÃ©m odpadovÃ©ho potrubia. ChvÃ­Ä¾ku sa bavil na tom, ako sa tvÃ¡r zdeformovala, keÄ do hÄ¾adÃ¡Äika vyfÃºkol prÃ¡ve vdÃ½chnutÃ½ dym a vytvoril tak vlnivÃ½ pohyb pripomÃ­najÃºci zmyselnÃ© pohyby taneÄnÃ­c, ktorÃ© tak Äasto navÅ¡tevoval pri svojich nÃ¡vratoch do svojho rodiska a keÄ si mohol uÅ¾Ã­vaÅ¥ zaslÃºÅ¾enÃ½ oddych.



Petri, jeho priateÄ¾ a spoloÄnÃ­k pri dobrodruÅ¾stvÃ¡ch, mal uÅ¾ takmer tridsaÅ¥dva rokov a toto bola jeho Å¡tvrtÃ¡ vÃ½prava tohto druhu. Jeho impozantnÃ¡ a masÃ­vna postava vyvolÃ¡vala u vÅ¡etkÃ½ch, ktorÃ­ ho stretli, vÅ¾dy obrovskÃ½ reÅ¡pekt. OÄi Äierne ako nekoneÄnÃ½ priestor, tmavÃ©, dlhÃ© a strapatÃ© vlasy mu siahali takmer po plecia, vÃ½Å¡ka takmer dva metre tridsaÅ¥, Å¡irokÃ½ hrudnÃ­k a mocnÃ© plecia, ktorÃ© by bez akÃ½chkoÄ¾vek problÃ©mov dokÃ¡zali zdvihnÃºÅ¥ aj dospelÃ©ho Nebira


 , a predsa mal duÅ¡u dieÅ¥aÅ¥a. Mohlo ho dojaÅ¥ aj rozkvitnutie kvetu Soel


 , mohol stÃ¡Å¥ a nekoneÄnÃ© sa oÄarene dÃ­vaÅ¥ na morskÃ© vlny narÃ¡Å¾ajÃºce na alabastrovÃ© Ãºtesy v ZÃ¡live Saraan


 . NeuveriteÄ¾nÃ¡ osoba, spoÄ¾ahlivÃ¡, lojÃ¡lna, pripravenÃ¡ obetovaÅ¥ zaÅho bez zavÃ¡hania aj svoj Å¾ivot. Nikdy by sa nevydal na cestu, keby nemal po svojom boku Petriho. Bola to jedinÃ¡ osoba na svete, ktorej slepo veril a ktorÃº by nikdy nezradil.



Motory lode, nastavenÃ© na let v rÃ¡mci slneÄnej sÃºstavy, vydÃ¡vali klasickÃ© a upokojujÃºce dvojfÃ¡zovÃ© bzuÄanie. Tento zvuk jeho vyÅ¡kolenÃ½m uÅ¡iam potvrdzoval, Å¾e vÅ¡etko funguje dokonale. SvojÃ­m citlivÃ½m sluchom by zaÄul zmenu v reakÄnej komore s hodnotou 0,0001 Lasig oveÄ¾a skÃ´r, neÅ¾ by to zaznamenal dokonalÃ½ automatizovanÃ½ riadiaci systÃ©m. Aj preto zÃ­skal, napriek svojmu veÄ¾mi mladÃ©mu veku, poverenie veliÅ¥ lodi kategÃ³rie Pegasus.

Mnoho z jeho rovesnÃ­kov by dali ruku za to, aby mohli byÅ¥ tu na jeho mieste. Ale teraz a tu bol on.



IntraokulÃ¡rny prÃ­stroj O^COM zmaterializoval pred sebou novÃº prepoÄÃ­tanÃº drÃ¡hu. Bolo neuveriteÄ¾nÃ©, ako predmet s veÄ¾kosÅ¥ou niekoÄ¾kÃ½ch mikrÃ³nov zvlÃ¡dal vÅ¡etky tieto Ãºlohy. VsunutÃ½ priamo do oÄnÃ©ho nervu dokÃ¡zal zobrazovaÅ¥ celÃº ovlÃ¡daciu dosku prekrÃ½vajÃºc tÃ½mto obrazom to, Äo videl reÃ¡lne pred sebou. Na zaÄiatku nebolo jednoduchÃ© zvyknÃºÅ¥ si na tento diabolskÃ½ vynÃ¡lez a niekoÄ¾kokrÃ¡t musel bojovaÅ¥ proti pocitu morskej choroby. Teraz si vÅ¡ak uÅ¾ nevedel ani predstaviÅ¥, Äo by si poÄal bez neho.

CelÃ¡ slneÄnÃ¡ sÃºstava sa otÃ¡Äala okolo neho v celej svojej oÄarujÃºcej veÄ¾koleposti. MaliÄkÃ½ modrÃ½ bod v blÃ­zkosti Jupitera predstavoval polohu jeho lode a tenkÃ¡ ÄervenÃ¡ Äiara, o trochu viac zakrivenÃ¡ oproti pÃ´vodnej, uÅ¾ vyblednutej, indikovala novÃº trajektÃ³riu pribliÅ¾ovania sa k Zemi.

GravitaÄnÃ¡ prÃ­Å¥aÅ¾livosÅ¥ najvÃ¤ÄÅ¡ej planÃ©ty sÃºstavy bola ohromujÃºca. Museli nevyhnutne ostaÅ¥ v bezpeÄnej vzdialenosti a iba sila dvoch motorov Bousen mohla dovoliÅ¥ lodi Theos uniknÃºÅ¥ zo smrteÄ¾nÃ©ho objatia.

âAzakis,â ozvalo sa chrapÄ¾avo z prenosnej vysielaÄky poloÅ¾enej pred nÃ­m na konzole. âMali by sme overiÅ¥ stav spojov oddelenia Å¡esÅ¥.â

âEÅ¡te si to neurobil?â, odpovedal Å¾artovne, pretoÅ¾e si bol istÃ½, Å¾e tÃ½m priateÄ¾a urÄite naÅ¡tve.

âOdhoÄ tÃº smradÄ¾avÃº cigaru a poÄ mi pomÃ´cÅ¥!â zahrmel Petri.

Vedel som to.

Podarilo sa mu ho nazlostiÅ¥ a mal z toho ohromnÃº srandu.

âTu som, tu som. UÅ¾ idem priateÄ¾u, len sa nezlosti.â

âHÃ½b sa, uÅ¾ som Å¡tyri hodiny v tomto bordeli a vÃ´bec nemÃ¡m chuÅ¥ na Å¾arty.â

MrzutÃ½ ako vÅ¾dy, ale za niÄ a pre nikoho by ho neopustil.

Poznali sa uÅ¾ od detstva. Bol to on, kto ho neraz ochrÃ¡nil pred bitkou (bol vÅ¾dy oveÄ¾a vÃ¤ÄÅ¡Ã­ neÅ¾ ostatnÃ­, uÅ¾ ako dieÅ¥a) tÃ½m, Å¾e svojÃ­m masÃ­vnym telom ochrÃ¡nil svojho priateÄ¾a pred zvyÄajnou bandou vÃ½trÅ¾nÃ­kov, ktorÃ­ si ho Äasto brali na muÅ¡ku.

Ako chlapec Azakis nebol vÃ´bec typom, ktorÃ½ by nejako mimoriadne priÅ¥ahoval opaÄnÃ© pohlavie. Äasto sa obliekal nedbalo, vlasy nosil oholenÃ©, telo tenkÃ©, neustÃ¡le pripojenÃ½ k Sieti


  z ktorej preberal miliÃ³ny informÃ¡ciÃ­ s desaÅ¥nÃ¡sobne vyÅ¡Å¡ou rÃ½chlosÅ¥ou ako bol priemer. UÅ¾ ako desaÅ¥roÄnÃ½, vÄaka svojim znaÄnÃ½m Å¡tudijnÃ½m vÃ½sledkom, zÃ­skal prÃ­stup na Ãºrovni C, s moÅ¾nosÅ¥ou zÃ­skavaÅ¥ poznatky, ktorÃ© ostÃ¡vali tajomstvom pre takmer vÅ¡etkÃ½ch jeho vrstovnÃ­kov. NeurÃ¡lne zariadenie N^COM, ktorÃ© zaruÄovalo takÃ½to druh prÃ­stupu, malo vÅ¡ak niekoÄ¾ko malÃ½ch kontraindikÃ¡ciÃ­. PoÄas fÃ¡z zÃ­skavania dÃ¡t musel byÅ¥ prakticky absolÃºtne sÃºstredenÃ½, a vzhÄ¾adom na to, Å¾e takto trÃ¡vil vÃ¤ÄÅ¡inu svojho Äasu, mal v podstate vÅ¾dy neprÃ­tomnÃ½ vÃ½raz. Jeho pohÄ¾ad bÃ½val upretÃ½ do prÃ¡zdna, vÃ´bec si nevÅ¡Ã­mal Äo sa dialo okolo neho. Pravdupovediac, na rozdiel od toho, za Äo ho povaÅ¾ovali StareÅ¡inovia, vÅ¡eobecne sa o Åom hovorilo Å¾e je troÅ¡ku retardovanÃ½.

Jeho to nezaujÃ­malo.

Jeho smÃ¤d po vedomostiach bol bezhraniÄnÃ½. Dokonca aj v noci ostÃ¡val pripojenÃ½ a, napriek tomu, Å¾e v spÃ¡nku sa kapacita akvizÃ­cie, prÃ¡ve v dÃ´sledku nevyhnutnosti absolÃºtnej koncentrÃ¡cie, drasticky zniÅ¾ovala na hodnotu jednÃ©ho mizernÃ©ho 1 %, nechcel premrhaÅ¥ ani chvÃ­Ä¾oÄku svojho Å¾ivota bez moÅ¾nosti zvÃ¤ÄÅ¡iÅ¥ svoje kultÃºrne pozadie.

Zdvihol sa, naznaÄil mierny Ãºsmev, a nasmeroval si to k oddeleniu Å¡esÅ¥, kde ho uÅ¾ Äakal jeho priateÄ¾.


PlanÃ©ta Zem â Tell el-Mukayyar â Irak

Elisa Hunter sa snaÅ¾ila snÃ¡Ä uÅ¾ tisÃ­ci krÃ¡t osuÅ¡iÅ¥ si neznesiteÄ¾nÃº kvapku potu, ktorÃ¡ sa jej z Äela pomaly kÄºzala smerom na nos, aby neskÃ´r odkvapla dolu do Å¾eravÃ©ho piesku. Uplynulo uÅ¾ niekoÄ¾ko hodÃ­n, Äo kolenaÄky pomocou svojho nerozluÄnÃ©ho Trowel Marshalltown


  jemne odhrabÃ¡vala zeminu a pokÃºÅ¡ala sa, bez poÅ¡kodenia, vyniesÅ¥ na svetlo sveta to, Äo pripomÃ­nalo hornÃº ÄasÅ¥ nÃ¡hrobnÃ©ho kameÅa. UÅ¾ od zaÄiatku vÅ¡ak nebola hlboko presvedÄenÃ¡ o tejto tÃ©ze. V blÃ­zkosti Ziqqurat di Ur


 , kde pracovala uÅ¾ takmer dva mesiace na zÃ¡klade povolenia, ktorÃ© sa jej podarilo zÃ­skaÅ¥ vÄaka svojej povesti archeologiÄky a odbornÃ­Äky na sumerskÃ½ jazyk, bolo poÄas vykopÃ¡vok vykonanÃ½ch na zaÄiatku XX. storoÄia nÃ¡jdenÃ½ch veÄ¾a hrobov, ale v Å¾iadnom sa nenaÅ¡lo podobnÃ© dielo. VzhÄ¾adom na zvlÃ¡Å¡tny Å¡tvorcovÃ½ tvar a znaÄnÃ© rozmery to viac ako sarkofÃ¡g pripomÃ­nalo âvekoâ nejakej nÃ¡doby, ktorÃº niekto zakopal pred tisÃ­ckami rokov, aby nieÄo ochrÃ¡nil alebo skryl.

BohuÅ¾iaÄ¾, vzhÄ¾adom na to, Å¾e sa doteraz podarilo odkryÅ¥ iba ÄasÅ¥ hornÃ©ho dielu, nemohla zatiaÄ¾ povedaÅ¥, akÃ¡ by mohla byÅ¥ vÃ½Å¡ka tejto nÃ¡doby. KlinovÃ© pÃ­smo pokrÃ½vajÃºce celÃ½ viditeÄ¾nÃ½ povrch veka sa nepodobalo na niÄ, Äo kedy videla vo svojom Å¾ivote.

Preklad textu by si vyÅ¾iadal mnoho dnÃ­ a eÅ¡te viac bezsennÃ½ch nocÃ­.



âDoktorka.â

Elisa zdvihla hlavu a, zacloniac si oÄi pred slnkom pravou rukou, uvidela svojho pomocnÃ­ka Hishama, ako sa k nej blÃ­Å¾i rÃ½chlymi krokmi.

âDoktorka!â zopakoval muÅ¾, âvolajÃº vÃ¡s zo zÃ¡kladne a zdÃ¡ sa, Å¾e je to sÃºrne.â

âUÅ¾ idem. Äakujem Hisham.â

VyuÅ¾ila nÃºtenÃº prestÃ¡vku a dopriala si glg uÅ¾ vriacej vody z Äutory, ktorÃº mala vÅ¾dy pripevnenÃº k opasku.



TelefonÃ¡t zo zÃ¡kladne...To mohlo znamenaÅ¥ iba problÃ©my na obzore.



Zdvihla sa, oklepala si nohavice rozvÃ­riac prach a rozhodne si to nasmerovala k stanu, ktorÃ½ fungoval ako vÃ½skumnÃ¡ zÃ¡kladÅa.

Otvorila zips, ktorÃ½ udrÅ¾iaval stan privretÃ½, a voÅ¡la dnu. ChvÃ­Ä¾ku jej trvalo, kÃ½m sa oÄi prispÃ´sobili zmene svetla, ale to jej nezabrÃ¡nilo, aby na monitore ihneÄ rozpoznala tvÃ¡r plukovnÃ­ka Jacka Hudsona, ktorÃ½ na Åu Äakal nehybne upierajÃºc zrak do prÃ¡zdna.



PlukovnÃ­k oficiÃ¡lne zodpovedal za strategickÃº protiteroristickÃº jednotku so sÃ­dlom v Nasiriyi, ale jeho skutoÄnou Ãºlohou bolo koordinovaÅ¥ sÃ©riu vedeckÃ½ch vÃ½skumov, ktorÃ© si objednala a riadila zÃ¡hadnÃ¡ sekcia ELSAD


 . TÃºto sekciu obklopovalo zvyÄajnÃ© tajomstvo, ktorÃ© obostiera vÅ¡etky takÃ©to Å¡truktÃºry. Takmer nikto nepoznal presnÃ© zÃ¡mery a ciele celej zostavy. Vedelo sa iba to, Å¾e vÃ½konnÃ½ veliteÄ¾ bol podriadenÃ½ priamo prezidentovi SpojenÃ½ch Å¡tÃ¡tov americkÃ½ch.

Elisu v podstate toto vÅ¡etko nezaujÃ­malo. SkutoÄnÃ½m dÃ´vodom, preÄo prijala ponuku zÃºÄastniÅ¥ sa na jednej z vÃ½prav bolo, Å¾e by koneÄne mala prÃ­leÅ¾itosÅ¥ vrÃ¡tiÅ¥ sa na miesta, ktorÃ© milovala najviac na svete a mohla robiÅ¥ svoju robotu, ktorÃº by nevymenila za niÄ na svete a v ktorej, napriek svojmu relatÃ­vne mladÃ©mu veku (tridsaÅ¥osem rokov), patrila medzi najlepÅ¡Ã­ch a najuznÃ¡vanejÅ¡Ã­ch odbornÃ­kov vo svojom odbore.



âDobrÃ½ veÄer plukovnÃ­k,â povedala s najmilÅ¡Ã­m Ãºsmevom, akÃ½ dokÃ¡zala vyÄariÅ¥. âÄomu vÄaÄÃ­m za tÃº ÄesÅ¥?â

âDoktorka HunterovÃ¡, prestaÅte koketovaÅ¥. Viete veÄ¾mi dobre, preÄo vÃ¡s volÃ¡m. Povolenie, ktorÃ© ste mali na ukonÄenie vaÅ¡ich prÃ¡c uÅ¾ dva dni neplatÃ­ a vy by ste uÅ¾ vÃ´bec nemali byÅ¥ na pracovisku.â

Jeho hlas bol pevnÃ½ a rozhodnÃ½. TentokrÃ¡t by na predÄºÅ¾enie povolenia nestaÄilo ani jej neodolateÄ¾nÃ© Äaro. Preto sa rozhodla vytiahnuÅ¥ poslednÃº kartu.



Odkedy sa koalÃ­cia vedenÃ¡ SpojenÃ½mi Å¡tÃ¡tmi 23. marca 2003 rozhodla pre invÃ¡ziu do Iraku s presnÃ½m cieÄ¾om zvrhnÃºÅ¥ diktÃ¡tora Saddama Husseina obvinenÃ©ho z vlastnÃ­ctva zbranÃ­ hromadnÃ©ho niÄenia (obvinenie, ktorÃ© sa potom ukÃ¡zalo ako nepodloÅ¾enÃ©) a podporiÅ¥ islamskÃ½ terorizmus, vÅ¡etky archeologickÃ© vykopÃ¡vky, ktorÃ½ch realizÃ¡cia bola problematickÃ¡ uÅ¾ aj v mierovom obdobÃ­, boli v Iraku Ãºplne zastavenÃ©. AÅ¾ formÃ¡lne ukonÄenie vzdoru, ku ktorÃ©mu doÅ¡lo 15. aprÃ­la 2003, opÃ¤Å¥ zaÅ¾ala svetlo nÃ¡deje pre archeolÃ³gov na celom svete, Å¾e sa budÃº mÃ´cÅ¥ znovu priblÃ­Å¾iÅ¥ k jednÃ©mu z miest, o ktorÃ½ch sa predpokladÃ¡, Å¾e sa na nich vyvÃ­jali najstarÅ¡ie civilizÃ¡cie a Å¡Ã­rili odtiaÄ¾ svoju kultÃºru po celej zemeguli. Rozhodnutie irackÃ½ch orgÃ¡nov, na konci roku 2011, znovu otvoriÅ¥ miesta vykopÃ¡vok s neoceniteÄ¾nou historickou hodnotou s cieÄ¾om âpokraÄovaÅ¥ v zhodnocovanÃ­ vlastnÃ©ho kultÃºrneho bohatstvaâ nakoniec premenila nÃ¡dej na istotu. Pod zÃ¡Å¡titou OSN a po zÃ­skanÃ­ nespoÄetnÃ½ch povolenÃ­ podpÃ­sanÃ½ch a ratifikovanÃ½ch eÅ¡te vÃ¤ÄÅ¡Ã­m poÄtom âorgÃ¡novâ mohlo niekoÄ¾ko skupÃ­n vÃ½skumnÃ­kov, zvolenÃ½ch na zÃ¡klade prÃ­sneho vÃ½beru a pod dohÄ¾adom prÃ­sluÅ¡nÃ½ch vymenovanÃ½ch komisiÃ­, pracovaÅ¥ poÄas obmedzenej doby v niektorÃ½ch hlavnÃ½ch archeologickÃ½ch oblastiach na irackom teritÃ³riu.



âDrahÃ½ plukovnÃ­k,â povedala priblÃ­Å¾iac sa Äo najviac k web kamere tak, aby jej smaragdovo zelenÃ© oÄi dosiahli efekt, v ktorÃ½ dÃºfala. âMÃ¡te ÃºplnÃº pravdu.â

Dobre vedela, Å¾e ak dÃ¡ svojmu protivnÃ­kovi na zaÄiatku za pravdu, naladÃ­ ho pozitÃ­vnym spÃ´sobom.

âAle uÅ¾ sme veÄ¾mi blÃ­zko.â

âBlÃ­zko Äoho?â zahrmel plukovnÃ­k dvÃ­hajÃºc sa zo stoliÄky a opierajÃºc sa dlaÅami o pÃ­sacÃ­ stÃ´l. âUÅ¾ tÃ½Å¾dne mi opakujete ten istÃ½ refrÃ©n. UÅ¾ nie som ochotnÃ½ dÃ¡vaÅ¥ vÃ¡m furt za pravdu bez toho, Å¾e by som videl na vlastnÃ© oÄi nieÄo konkrÃ©tne!â

âAk ma dnes poctÃ­te svojou prÃ­tomnosÅ¥ou na veÄeri, s radosÅ¥ou vÃ¡m ukÃ¡Å¾em nieÄo, Äo vÃ¡s presvedÄÃ­. Äo vy na to?â

Za zvyÅ¡ok mohli jej snehobiele zuby odhalenÃ© v Å¾iarivom Ãºsmeve a to, ako si rukou preÅ¡la po dlhÃ½ch svetlÃ½ch vlasoch. Bola si takmer istÃ¡, Å¾e ho presvedÄila.

PlukovnÃ­k zvraÅ¡til oboÄie a snaÅ¾il sa udrÅ¾aÅ¥ hrozivÃ½ pohÄ¾ad, ale aj on uÅ¾ veÄ¾mi dobre vedel, Å¾e takÃ©mu nÃ¡vrhu neodolÃ¡. Elisa sa mu vÅ¾dy veÄ¾mi pÃ¡Äila a veÄera medzi Å¡tyrmi oÄami ho lÃ¡kala.

Nakoniec, napriek svojim Å¡tyridsiatim Ã´smim rokom, bol eÅ¡te vÅ¾dy peknÃ½m chlapom. AtletickÃ¡ postava, vÃ½raznÃ© Ärty, krÃ¡tke preÅ¡edivenÃ© vlasy, uhranÄivÃ½ pohÄ¾ad oÄÃ­ intenzÃ­vnej modrej farby, vynikajÃºci vÅ¡eobecnÃ½ rozhÄ¾ad, ktorÃ½ mu umoÅ¾Åoval diskutovaÅ¥ s kÃ½mkoÄ¾vek o nespoÄetnÃ½ch tÃ©mach, a toto vÅ¡etko spojenÃ© s nepopierateÄ¾nÃ½m Äarom uniformy z neho robili rozhodne âzaujÃ­mavÃ½â exponÃ¡t muÅ¾skÃ©ho rodu.

âNo dobre,â odfrkol plukovnÃ­k, âale ak mi dnes veÄer nedonesiete nieÄo prevratnÃ©, mÃ´Å¾ete si pozbieraÅ¥ vÅ¡etky svoje lopatky a zaÄaÅ¥ baliÅ¥ kufreâ. SnaÅ¾il sa pouÅ¾iÅ¥ Äo najprÃ­snejÅ¡Ã­ tÃ³n, ale nevyÅ¡lo mu to veÄ¾mi dobre.

âNech ste pripravenÃ¡ o 20,00. PoÅ¡lem po vÃ¡s auto do vÃ¡Å¡ho hotela,â a preruÅ¡il komunikÃ¡ciu. TroÅ¡ku ho aj mrzelo, Å¾e sa s Åou ani nerozlÃºÄil.



DoÄerta, musÃ­m sa poponÃ¡hÄ¾aÅ¥. OstÃ¡va mi uÅ¾ iba pÃ¡r hodÃ­n do zotmenia.



âHishamâ, skrÃ­kla vystrÄiac hlavu zo stanu. âRÃ½chlo, zoÅ¾eÅ celÃº skupinu. Potrebujem vÅ¡etkÃ½ch, musÃ­me s tÃ½m pohnÃºÅ¥.â

RÃ½chlymi krokmi prebehla pÃ¡r metrov, ktorÃ© ju delili od vykopÃ¡vok, len sa tak za Åou vÃ­ril prach. O pÃ¡r minÃºt ju dostihli vÅ¡etci a Äakali na prÃ­kazy.

âTy, prosÃ­m Å¥a, odstrÃ¡Å piesok z tohto rohu,â prikazovala oznaÄiac najvzdialenejÅ¡Ã­ roh kameÅa. âA ty mu pomÃ´Å¾. Ale dÃ¡vajte veÄ¾kÃ½ pozor, ak je to to, Äo si myslÃ­m, tak by nÃ¡s ten kameÅ mohol zachrÃ¡niÅ¥.â


KozmickÃ¡ loÄ Theos â ObeÅ¾nÃ¡ drÃ¡ha Jupitera

MalÃ½, ale mimoriadne pohodlnÃ½ guÄ¾ovÃ½ modul na internÃ½ presun prechÃ¡dzal priemernou rÃ½chlosÅ¥ou pribliÅ¾ne 10 m/s chodbou ÄÃ­slo tri, a dopravoval Azakisa k vchodu do oddelenia, v ktorom uÅ¾ naÅho Äakal priateÄ¾ Petri.



LoÄ Theos, tieÅ¾ guÄ¾ovitÃ©ho tvaru s priemerom devÃ¤Å¥desiatÅ¡esÅ¥ metrov, bola vybavenÃ¡ osemnÃ¡stimi trubicovÃ½mi chodbami. KaÅ¾dÃ¡ z chodieb mala dÄºÅ¾ku o trochu viac neÅ¾ tristo metrov a chodby, pripomÃ­najÃºce poludnÃ­ky, boli skonÅ¡truovanÃ© vo vzÃ¡jomnej vzdialenosti desiatich stupÅov a pokrÃ½vali celÃ½ povrch. KaÅ¾dÃ¡ z dvadsiatich troch ÃºrovnÃ­ s vÃ½Å¡kou Å¡tyroch metrov, okrem centrÃ¡lneho ÃºloÅ¾nÃ©ho priestoru (jedenÃ¡sta ÃºroveÅ), ktorÃ¡ merala dvojnÃ¡sobok, sa dala dosiahnuÅ¥ veÄ¾mi jednoducho vÄaka âzastÃ¡vkamâ, ktorÃ© boli v kaÅ¾dej chodbe na kaÅ¾dom poschodÃ­. V praxi to znamenalo, Å¾e cesta z jednÃ©ho na druhÃ½ najvzdialenejÅ¡Ã­ bod v lodi trvala maximÃ¡lne pÃ¤tnÃ¡sÅ¥ sekÃºnd.



Brzdenie modulu bolo takmer nepostrehnuteÄ¾nÃ©. Dvere sa otvorili s miernym zapÃ­skanÃ­m a za nimi sa objavil Petri stojaci na rozkroÄenÃ½ch nohÃ¡ch a s prekrÃ­Å¾enÃ½mi rukami.

âÄakÃ¡m na teba uÅ¾ hodiny,â ozval sa nepresvedÄivÃ½m hlasom. âUÅ¾ si koneÄne prestal zanÃ¡Å¡aÅ¥ vzduchovÃ© filtre tÃ½m hnusom, Äo si vÅ¾dy nosÃ­Å¡ so sebou?â NarÃ¡Å¾ka na cigaru bola mierne zlomyseÄ¾nÃ¡.

IgnorujÃºc provokÃ¡ciu Azakis s Ãºsmevom vytiahol z opasku prenosnÃ½ analyzÃ¡tor a aktivoval ho pohybom palca.

âPodrÅ¾ mi toto a poÄme na to,â povedal podÃ¡vajÃºc mu jednou rukou prÃ­stroj, zatiaÄ¾ Äo druhou sa snaÅ¾il umiestniÅ¥ senzor do vnÃºtra spoja po svojej pravici. âPrÃ­let je naplÃ¡novanÃ½ o pribliÅ¾ne 58 hodÃ­n a mÃ¡m troÅ¡ku obavy.â

âPreÄo?â opÃ½tal sa nevinne Petri.

âNeviem ti povedaÅ¥. MÃ¡m takÃ½ pocit, Å¾e nÃ¡s ÄakÃ¡ Å¡karedÃ© prekvapenie.â

PrÃ­stroj, ktorÃ½ drÅ¾al v ruke Petri, zaÄal vydÃ¡vaÅ¥ sÃ©riu zvukov s rÃ´znymi frekvenciami. Pozeral naÅ a nemal ani Å¡ajnu o tom, Äo by mali znamenaÅ¥. Zdvihol zrak a na tvÃ¡ri svojho priateÄ¾a sa snaÅ¾il zachytiÅ¥ nejakÃ½ nÃ¡znak, ale nepostrehol niÄ. Azakis veÄ¾mi opatrnÃ½m pohybom premiestniÅ¥ senzor do ÄalÅ¡ieho spoja. AnalyzÃ¡tor vygeneroval ÄalÅ¡iu sÃ©riu nedeÅ¡ifrovateÄ¾nÃ½ch zvukov. A potom niÄ, ticho. Azakis vytiahol prÃ­stroj z ruky svojho druha, pozorne si prezrel vÃ½sledky a usmial sa.

âVÅ¡etko v poriadku. MÃ´Å¾eme pokraÄovaÅ¥.â

AÅ¾ vtedy si Petri uvedomil, Å¾e uÅ¾ hodnÃº chvÃ­Ä¾u nedÃ½chal. NÃ¡hle prudko vydÃ½chol a okamÅ¾ite sa dostavil pocit ÃºÄ¾avy. Porucha, aj minimÃ¡lna, niektorÃ©ho spoja mohla nenapraviteÄ¾ne ohroziÅ¥ ich vÃ½pravu a donÃºtiÅ¥ ich na Äo najrÃ½chlejÅ¡iu cestu nazad. A to bolo poslednÃ©, Äo by si Å¾elali. UÅ¾ boli skoro v cieli.

âIdem sa daÅ¥ trochu do poriadku,â povedal Petri snaÅ¾iac sa dostaÅ¥ zo seba prach. âNÃ¡vÅ¡teva odpadovÃ½ch vÃ½fukovÃ½ch potrubÃ­ je vÅ¾dy takÃ¡...â a skrÃºtiac hornÃº peru dodal âpouÄnÃ¡!â

Azakis sa usmial. âUvidÃ­me sa pri palubnej doske.â

Petri si privolal kabÃ­nu a o sekundu ho uÅ¾ nebolo vidno.

CentrÃ¡lny systÃ©m komunikoval, Å¾e obeÅ¾nÃ¡ drÃ¡ha Jupitera bola prekonanÃ¡ bez problÃ©mov a Å¾e bez prekÃ¡Å¾ok smerujÃº k Zemi. JemnÃ½m, ale rÃ½chlym pohybom oÄÃ­ doprava Azakis poÅ¾iadal svoj O^COM, aby mu znovu ukÃ¡zal drÃ¡hu. ModrÃ½ bod pohybujÃºci sa po Äervenej krivke sa teraz premiestnil bliÅ¾Å¡ie k obeÅ¾nej drÃ¡he Marsu. Count-down indikujÃºci Äas do prÃ­letu zobrazoval presne 58 hodÃ­n a rÃ½chlosÅ¥ lode dosahovala 3 000 km/s. ÄÃ­m Äalej, tÃ½m bol nervÃ³znejÅ¡Ã­. Na druhej strane, loÄ, ktorou cestovali, bola prvÃ¡ kozmickÃ¡ loÄ vybavenÃ¡ novÃ½mi motormi Bousen, ktorÃ© fungovali na Ãºplne inom zÃ¡klade ako predchÃ¡dzajÃºce typy. Projektanti tvrdili, Å¾e boli schopnÃ© pohÃ¡ÅaÅ¥ loÄ rÃ½chlosÅ¥ou blÃ­zkou desatine rÃ½chlosti svetla. ZatiaÄ¾ sa na to neodvÃ¡Å¾il. ZatiaÄ¾ sa mu rÃ½chlosÅ¥ 3 000 km/s zdala pre inauguraÄnÃº cestu viac ako dostatoÄnÃ¡.

Z pÃ¤Å¥desiatich Å¡iestich Älenov posÃ¡dky, ktorÃ­ by boli normÃ¡lne sa palube lode Theos, vybrali pre tÃºto vÃ½pravu iba Ã´smich, vrÃ¡tane Petriho a Azakisa. DÃ´vody, ktorÃ© zobrali do Ãºvahy StareÅ¡inovia neboli Ãºplne vyÄerpÃ¡vajÃºce. Obmedzili sa na konÅ¡tatovanie, Å¾e vzhÄ¾adom na charakter vÃ½pravy a cieÄ¾ sa mohli vyskytnÃºÅ¥ problÃ©my a teda by bolo lepÅ¡ie nevystavovaÅ¥ zbytoÄne riziku mnohÃ© Å¾ivoty.



TakÅ¾e nÃ¡s by mohli obetovaÅ¥? Äo sÃº to za Ãºvahy. VÅ¾dy to konÄilo rovnako. KeÄ bolo treba riskovaÅ¥, koho postavili do prvÃ©ho radu? Azakisa a Petriho.



DÃ¡ sa vÅ¡ak povedaÅ¥, Å¾e ich sklon k dobrodruÅ¾stvu a aj znaÄnÃ© schopnosti vyrieÅ¡iÅ¥ âkomplikovanÃ©â situÃ¡cie im umoÅ¾nili vyuÅ¾Ã­vaÅ¥ urÄitÃ© vÃ½hody vyhradenÃ© len pre vyvolenÃ½ch.

Azakis Å¾il v obrovskej miestnosti v prekrÃ¡snom meste Saaran nachÃ¡dzajÃºcom sa na juhu Kontinentu, ktorÃ¡ sa aÅ¾ donedÃ¡vna pouÅ¾Ã­vala ako sklad pre mestskÃ½ch RemeselnÃ­kov. VÄaka svojim âvÃ½hodÃ¡mâ sa stal jej vlastnÃ­kom a zÃ­skal aj povolenie na jej modifikÃ¡ciu podÄ¾a vlastnej vÃ´le.

JuÅ¾nÃº stenu Ãºplne nahradilo silovÃ© pole podobnÃ© tomu, ktorÃ© sa pouÅ¾Ã­valo v jeho kozmickej lodi, Äo mu umoÅ¾Åovalo, priamo z jeho automaticky prispÃ´sobiteÄ¾nÃ©ho kresla, obdivovaÅ¥ prekrÃ¡sny zÃ¡liv pod nÃ­m. V prÃ­pade nevyhnutnosti sa vÅ¡ak celÃ¡ stena mohla premeniÅ¥ na obrovskÃ½ trojrozmernÃ½ systÃ©m, prostrednÃ­ctvom ktorÃ©ho sa dalo zobrazovaÅ¥ sÃºÄasne aÅ¾ dvanÃ¡sÅ¥ simultÃ¡nnych vysielanÃ­ Siete. Neraz mu tento sofistikovanÃ½ riadiaci systÃ©m umoÅ¾nil so znaÄnÃ½m predstihom zÃ­skaÅ¥ rozhodujÃºce informÃ¡cie, Äo mu pomohlo pri skvelom rieÅ¡enÃ­ aj veÄ¾mi komplikovanÃ½ch situÃ¡ciÃ­. UÅ¾ sa toho nemohol vzdaÅ¥.

KrÃ­dlo, ktorÃ© predtÃ½m slÃºÅ¾ilo na skladovacie ÃºÄely, bolo naopak vyhradenÃ© jeho zbierke âsuvenÃ­rovâ z vÃ½prav do kozmickÃ©ho priestoru z minulÃ½ch rokov. KaÅ¾dÃ½ z nich mu pripomÃ­nal nieÄo zvlÃ¡Å¡tne a vÅ¾dy, keÄ sa ocitol uprostred tejto kopy najÄudesnejÅ¡Ã­ch predmetov, Äakoval za to, Å¾e bol eÅ¡te tam nielen osudu, ale aj, a to predovÅ¡etkÃ½m, svojmu vernÃ©mu priateÄ¾ovi, ktorÃ½ mu viackrÃ¡t zachrÃ¡nil holÃ½ Å¾ivot.

Petri, naopak, aj keÄ sa vÅ¾dy vyznaÄoval vynikajÃºcimi Å¡tudijnÃ½mi vÃ½sledkami, nebol nikdy milovnÃ­kom najnovÅ¡Ã­ch technologickÃ½ch vÃ½dobytkov. Aj keÄ bol schopnÃ½ bez problÃ©mov pilotovaÅ¥ prakticky vÅ¡etky typy lietadiel, aj keÄ dokonale poznal kaÅ¾dÃ½ model zbrane a vÅ¡etky lokÃ¡lne a interplanetÃ¡rne komunikaÄnÃ© systÃ©my, veÄ¾mi Äasto pri rozhodovanÃ­ a pri rieÅ¡enÃ­ problÃ©mov uprednostÅoval vlastnÃ½ inÅ¡tinkt a svoje schopnosti. Neraz ho vlastnÃ½mi oÄami videl, ako v krÃ¡tkom Äase premenil kopu neforemnÃ½ch kÃ¡blov na hnacÃ­ prostriedok alebo na obrannÃº zbraÅ. Bol neuveriteÄ¾nÃ½, dokÃ¡zal skonÅ¡truovaÅ¥ ÄokoÄ¾vek, Äo potreboval. Za to ÄiastoÄne vÄaÄil schopnostiam, ktorÃ© zdedil od svojho otca, Å¡ikovnÃ©ho RemeselnÃ­ka, ale predovÅ¡etkÃ½m svojmu oduÅ¡evneniu pre Umenie. Od detstva ho nesmierne priÅ¥ahovali manuÃ¡lne schopnosti RemeselnÃ­kov, ktorÃ­ dokÃ¡zali premeniÅ¥ bezbrannÃº hmotu na uÅ¾itoÄnÃ© a technologickÃ© predmety, priÄom nechÃ¡vali nedotknutÃº ich vnÃºtornÃº âkrÃ¡suâ.



Naraz ho vyruÅ¡il neprÃ­jemnÃ½, preruÅ¡ovanÃ½ a hlasnÃ½ zvuk, ktorÃ½ ho vrÃ¡til do reality. NeÄakane sa aktivoval automatickÃ½ alarm signalizujÃºci priblÃ­Å¾enie sa k nejakÃ©mu objektu.


Nasiriya â Hotel

Hotel urÄite nespadal do kategÃ³rie âpÃ¤Å¥hviezdiÄkovÃ½châ, ale pre Åu, ktorÃ¡ bola zvyknutÃ¡ trÃ¡viÅ¥ dlhÃ© tÃ½Å¾dne v stane uprostred pÃºÅ¡te, aj jednoduchÃ¡ sprcha predstavovala luxus. Elisa sa odovzdala prÃºdu teplej a posilÅujÃºcej vody, ktorÃ¡ jej masÃ­rovala krk a plecia. Jej telo to urÄite potrebovalo a ocenilo sÃ©riou prÃ­jemnÃ½ch zimomriavok, ktorÃ© jej preÅ¡li viackrÃ¡t po celom chrbte.



DÃ´leÅ¾itosÅ¥ niektorÃ½ch vecÃ­, si uvedomÃ­me, aÅ¾ keÄ ich stratÃ­me.



Zo sprchy vyÅ¡la aÅ¾ po desiatich minÃºtach. Para zahmlila zrkadlo zavesenÃ© Ãºplne nakrivo. SkÃºsila ho narovnaÅ¥, ale ihneÄ po narovnanÃ­ sa vrÃ¡tilo do pÃ´vodnej Å¡ikmej polohy. Rozhodla sa ignorovaÅ¥ to. Okrajom uterÃ¡ka utrela zo zrkadla kvapÃ´Äku a pozrela sa na svoj odraz. KeÄ bola mladÅ¡ia, viackrÃ¡t jej ponÃºkli prÃ¡cu modelky, dokonca aj hereÄky. MoÅ¾no by dnes bola filmovou hviezdou alebo manÅ¾elkou nejakÃ©ho bohatÃ©ho futbalistu, ale peniaze ju nikdy prÃ­liÅ¡ nelÃ¡kali. Uprednostnila pot, dÃ½chanie prachu, Å¡tÃºdium starovekÃ½ch listÃ­n a nÃ¡vÅ¡tevy odÄ¾ahlÃ½ch miest. DobrodruÅ¾stvo mala vÅ¾dy v krvi a vzruÅ¡enie, ktorÃ© cÃ­tila pri nÃ¡jdenÃ­ nejakÃ©ho starÃ©ho diela, pri objavenÃ­ stÃ´p pochÃ¡dzajÃºcich z obodbÃ­ pred tisÃ­ckami rokov, to sa nedalo porovnaÅ¥ s niÄÃ­m inÃ½m.

PriblÃ­Å¾ila sa k zrkadlu, trochu viac ako zvyÄajne, aÅ¾ natoÄ¾ko, Å¾e v kÃºtikoch oÄÃ­ videla neÃºstupnÃ© malÃ© vrÃ¡sky. Rukou automaticky zaÅ¡la do vrecka s kozmetikou a vybrala jeden z krÃ©mov, ktorÃ© ti âza tÃ½Å¾deÅ uberÃº desaÅ¥ rokovâ. Starostlivo si ho naniesla na celÃº tvÃ¡r a eÅ¡te raz si dÃ´kladne prezrela tvÃ¡r. No Äo sa dalo ÄakaÅ¥, zÃ¡zrak? Na druhej strane, na vÃ½sledok bolo treba ÄakaÅ¥ âsedem dnÃ­â.

Usmiala sa nad sebou a nad vÅ¡etkÃ½mi Å¾enami, ktorÃ© sa dali zbalamutiÅ¥ reklamou.

Hodiny zavesenÃ© nad posteÄ¾ou ukazovali 19,40. No tak toto urÄite nezvlÃ¡dane, mÃ¡ na prÃ­pravu iba dvadsaÅ¥ minÃºt.

Äo najrÃ½chlejÅ¡ie sa poutierala, dlhÃ© svetlÃ© vlasy nechala mierne vlhkÃ© a otvorila skriÅu z tmavÃ©ho dreva, kde mala niekoÄ¾ko slÃ¡vnostnejÅ¡Ã­ch Å¡iat, ktorÃ© si so sebou zobrala. Pri inej prÃ­leÅ¾itosti by strÃ¡vila hodiny Ãºvahami, ktorÃ© Å¡aty by boli najvhodnejÅ¡ie pre tÃºto prÃ­leÅ¾itosÅ¥, ale pre dneÅ¡nÃ½ veÄer bola voÄ¾ba skutoÄne obmedzenÃ¡. Bez dlhÃ©ho rozmÃ½Å¡Ä¾ania si vybrala Äierne krÃ¡tke Å¡aty. Boli veÄ¾mi pÃ´vabnÃ©, rozhodne vyzÃ½vavÃ©, ale nie vulgÃ¡rne, s veÄ¾korysÃ½m vÃ½strihom zvÃ½razÅujÃºcim jej âtrojkyâ. Å aty nonÅ¡alantnÃ½m pohybom ruky pohodila na posteÄ¾.

19,50. Napriek tomu, Å¾e bola Å¾ena, nenÃ¡videla neskorÃ© prÃ­chody.

Vyzrela z okna a zbadala tmavÃ½ SUV, neuveriteÄ¾ne lesklÃ½, tesne pred vÃ½chodom z hotela. MladÃ­k vo vojenskej uniforme, ktorÃ½ bol oÄividne Å¡ofÃ©rom vozidla, sa opieral o kapotu a Äakanie si krÃ¡til pokojnÃ½m fajÄenÃ­m cigarety.

SnaÅ¾ila sa zvÃ½razniÅ¥ si oÄi ceruzkou a maskarou, potom si preÅ¡la rÃºÅ¾om po perÃ¡ch a, snaÅ¾iac sa ho rozotrieÅ¥ rovnomerne pohybmi pier posielanÃ­m bozkov do prÃ¡zdna, si pripla svoje obÄ¾ÃºbenÃ© nÃ¡uÅ¡nice, aj keÄ sa musela potrÃ¡piÅ¥ s nÃ¡jdenÃ­m âdierokâ.

AÅ¾ teraz si uvedomila, Å¾e uÅ¾ dÃ¡vno netrÃ¡vila veÄer vonku. KvÃ´li robote sa vÅ¾dy tÃºlala po svete a nikdy nedokÃ¡zala nÃ¡jsÅ¥ niekoho, s kÃ½m by mohla maÅ¥ stabilnÃ½ vzÅ¥ah trvajÃºci dlhÅ¡ie neÅ¾ niekoÄ¾ko mesiacov. VrodenÃ½ materskÃ½ inÅ¡tinkt fungujÃºci v kaÅ¾dej Å¾ene, ktorÃ½ sa jej od dievÄenskÃ½ch rokov darilo vÅ¾dy ÃºspeÅ¡ne potlaÄiÅ¥, sa teraz, keÄ biologickÃ© hodiny zaÄÃ­nali odpoÄÃ­tavaÅ¥ poslednÃ© minÃºty, ozÃ½val Äoraz ÄastejÅ¡ie. MoÅ¾no by bolo naÄase vÃ¡Å¾ne sa nad tÃ½m zamyslieÅ¥ a vytvoriÅ¥ rodinu.

Äo najrÃ½chlejÅ¡ie tÃºto myÅ¡lienku potlaÄila. Natiahla si Å¡aty, obula jedinÃ½ pÃ¡r lodiÄiek s vysokÃ½m opÃ¤tkom, ktorÃ½ mala so sebou a Å¡irokÃ½m gestom si na obe strany krku naniesla svoj obÄ¾ÃºbenÃ½ parfÃ©m. EÅ¡te hodvÃ¡bnu Å¡atku a vÃ¤ÄÅ¡iu Äiernu kabelku. Bola pripravenÃ¡. PoslednÃ½ pohÄ¾ad do zrkadla s niekoÄ¾kÃ½mi Å¡kvrnami zavesenÃ©ho na stene pri dverÃ¡ch jej potvrdil dokonalÃ½ vzhÄ¾ad. Urobila otoÄku a spokojnÃ¡ sama so sebou vyÅ¡la z dverÃ­.



MladÃ½ vodiÄ potom, Äo zatvoril Ãºsta, ktorÃ© sa mu mimovoÄ¾ne otvorili pri pohÄ¾ade na Elisu vychÃ¡dzajÃºcu krokom modelky z hotela, zahodil prÃ¡ve zapÃ¡lenÃº druhÃº cigaretu a poponÃ¡hÄ¾al sa otvoriÅ¥ jej dvere auta.

âDobrÃ½ veÄer, doktorka HunterovÃ¡. MÃ´Å¾eme Ã­sÅ¥?â opÃ½tal sa vÃ¡havo vojak.

âDobrÃ½ veÄer,â odpovedala vyÄariac svoj prekrÃ¡sny Ãºsmev. âSom hotovÃ¡.â

âÄakujem za zvezenieâ, dodala pri nastupovanÃ­ do auta, dobre si vedomÃ¡ toho, Å¾e sa jej mierne nadvihne sukÅa a zarazenÃ©mu vojakovi odhalÃ­ ÄasÅ¥ nÃ´h.

VÅ¾dy mala rada, keÄ ju obdivovali.



KozmickÃ¡ loÄ Theos â Alarm priblÃ­Å¾enia

SystÃ©m O^COM pred Azakisom okamÅ¾ite stelesnil zvlÃ¡Å¡tny predmet, ktorÃ©ho obrysy eÅ¡te neboli dobre definovanÃ© v dÃ´sledku nÃ­zkeho rozlÃ­Å¡enia hÄ¾adÃ¡Äikov s dlhÃ½m dosahom, ktorÃ© ho monitorovali. UrÄite sa pohyboval a rozhodne sa pribliÅ¾oval k ich lodi. VarovnÃ½ systÃ©m pre prÃ­pady priblÃ­Å¾enia inÃ½ch telies vyhodnotil pravdepodobnosÅ¥ zrÃ¡Å¾ky lode Theos s neznÃ¡mym telesom na viac ako 96 %, pokiaÄ¾ ani jedno z telies nezmenÃ­ svoju drÃ¡hu.

Azakis sa poponÃ¡hÄ¾al a skoÄil do najbliÅ¾Å¡ieho modulu na presun. âPalubnÃ¡ doska,â kategoricky prikÃ¡zal automatickÃ©mu systÃ©mu riadenia.

Po piatich sekundÃ¡ch sa dvere so zasyÄanÃ­m otvorili a na veÄ¾kej centrÃ¡lnej obrazovke veliteÄ¾skÃ©ho pracoviska sa zobrazil, eÅ¡te stÃ¡le veÄ¾mi rozmazanÃ½, obraz predmetu pribliÅ¾ujÃºceho sa po drÃ¡he zrÃ¡Å¾ky s ich loÄou.

Takmer sÃºÄasne sa otvorili dvere druhÃ©ho modulu, z ktorÃ©ho vyskoÄil zadychÄanÃ½ Petri.

âÄo sa do Äerta robÃ­?â spÃ½tal sa priateÄ¾a, âV tejto zÃ³ne by nemali byÅ¥ meteority,â povedal prekvapenÃ½, aj on s pohÄ¾adom upretÃ½m na veÄ¾kÃº obrazovku.

âNemyslÃ­m, Å¾e je to meteorit.â

âAk to nie je meteorit, tak Äo to je?â opÃ½tal sa Petri, viditeÄ¾ne prestraÅ¡enÃ½.

âAk okamÅ¾ite nezmenÃ­me trasu, uvidÃ­Å¡ to na vlastnÃ© oÄi, keÄ sa nÃ¡m to vrazÃ­ priamo do palubnej dosky!â

Petri sa okamÅ¾ite chopil navigaÄnÃ½ch pÃ¡k a zadal mierny odklon od pÃ´vodne nastavenej trajektÃ³rie.

âNÃ¡raz o 90 sekÃºnd,â ohlÃ¡sil teplÃ½ Å¾enskÃ½ hlas systÃ©mu pribliÅ¾ovania bez akÃ½chkoÄ¾vek emÃ³ciÃ­. âVzdialenosÅ¥ telesa: 276 000 kilometrov, pribliÅ¾uje sa.Â»

âPetri, rob nieÄo, prosÃ­m Å¥a a urob to rÃ½chlo!â skriÄal Azakis.

âUÅ¾ robÃ­m, ale hentÃ¡ vec letÃ­ rozhodne prÃ­liÅ¡ rÃ½chloâ.

Odhad pravdepodobnosti nÃ¡razu, zobrazovanÃ¡ na obrazovke vpravo od objektu, sa pomaly zniÅ¾oval. 90 %, 86 %, 82 %.

âTak toto asi nezvlÃ¡dneme,â hlesol Azakis.

âPriateÄ¾u, takÃ½ zÃ¡zraÄnÃ½ objekt, Äo by zniÄil moju loÄ, eÅ¡te nevyrobili,â podotkol s diabolskÃ½m Ãºsmevom.

Obratom, nÃ¡sledkom ktorÃ©ho na chvÃ­Ä¾ku obaja stratili rovnovÃ¡hu, nastavil Petri na oboch motoroch Bousen doÄasnÃº zmenu polarity. KozmickÃ¡ loÄ sa na pÃ¡r okamihov, ktorÃ© sa im vÅ¡ak zdali nekoneÄnÃ©, roztriasla a iba sofistikovanÃ½ systÃ©m umelej gravitÃ¡cie, ktorÃ½ okamÅ¾ite zaistil kompenzÃ¡ciu zmeny, zabrÃ¡nil tomu, aby dvaja Älenovia posÃ¡dky narazili do steny pred nimi.

âPeknÃ½ Å¥ah,â zvolal Azakis a potÄ¾apkal priateÄ¾a po pleci. âTeraz vÅ¡ak, ako chceÅ¡ zastaviÅ¥ rotÃ¡ciu?â Predmety okolo nich sa uÅ¾ zaÄali dvÃ­haÅ¥ a krÃºÅ¾iÅ¥ v miestnosti.

âVydrÅ¾ chvÃ­Ä¾ku,â povedal Petri a stlÃ¡Äal naÄalej tlaÄidlÃ¡ a hÃ½bal pÃ¡Äkami.

âStaÄÃ­, aby som ...â PÃ¡r kvapiek potu mu pomaly stekalo po Äele.

â...otvoril...,â pokraÄoval, zatiaÄ¾ Äo vÅ¡etko, Äo bolo v miestnosti lietalo bez kontroly okolo nich. Aj oni dvaja sa zaÄali dvÃ­haÅ¥ zo zeme. SystÃ©m umelej gravitÃ¡cie uÅ¾ nedokÃ¡zal kompenzovaÅ¥ obrovskÃº odstredivÃº silu, ktorÃ¡ sa zaÄala generovaÅ¥. ÄÃ­m Äalej, tÃ½m boli Ä¾ahÅ¡Ã­.

â... dvere tri!â skriÄal nakoniec Petri, zatiaÄ¾ Äo vÅ¡etky predmety spadli naraz na zem. Å¤aÅ¾kÃ½ odpadkovÃ½ kÃ´Å¡ zasiahol Azakisa presne medzi tretie a Å¡tvrtÃ© rebro a on vydal hlasnÃ½ ston. Petri, z pol metrovej vÃ½Å¡ky, kde sa vznÃ¡Å¡al, spadol pod riadiaci panel a nadobudol dosÅ¥ nezvyÄajnÃº a komickÃº polohu.

Odhad pravdepodobnosti zrÃ¡Å¾ky klesol na 18 % a Äalej rÃ½chlo klesal.

âVÅ¡etko v poriadku?â uisÅ¥oval sa Azakis, snaÅ¾iac sa maskovaÅ¥ pichnutie v narazenom boku.

âAle hej. Som v poriadku, neboj,â odpovedal Petri vstÃ¡vajÃºc.

Okamih potom uÅ¾ Azakis kontaktoval zvyÅ¡ok posÃ¡dky, ktorej Älenovia pohotovo komunikovali svojmu veliteÄ¾ovi, Å¾e neutrpeli Å¾iadne zranenia a Å¾e aj zariadenie je v poriadku.

PrÃ¡ve vykonanÃ½ obrat mierne odchÃ½lil loÄ Theos od predchÃ¡dzajÃºcej trasy a podtlak vyvolanÃ½ otvorenÃ­m dvierok bol okamÅ¾ite kompenzovanÃ½ automatizovanÃ½m systÃ©mom.



6 %, 4 %, 2 %.

âVzdialenosÅ¥ od telesa: 60 000 km,â oznÃ¡mil hlas.



Obaja prestali dÃ½chaÅ¥ a napÃ¤to Äakali, kÃ½m sa nepriblÃ­Å¾ili na vzdialenosÅ¥ 50 000 km, po prekonanÃ­ ktorej by sa aktivovali senzory s krÃ¡tkym dosahom. Tieto sekundy sa im zdali nekoneÄnÃ©.

âVzdialenosÅ¥ od telesa: 50 000 km. Senzory krÃ¡tkeho dosahu aktivovanÃ©.â

RozmazanÃ½ obraz pred nimi neÄakane nabral formu. Predmet sa naraz zjavil jasne na obrazovke, videli kaÅ¾dÃ½ jeho detail. Obaja priatelia sa obrÃ¡tili sÃºÄasne, rozÅ¡Ã­renÃ½mi oÄami sa snaÅ¾ili zachytiÅ¥ pohÄ¾ad toho druhÃ©ho.

âNeuveriteÄ¾nÃ©!â zvolali jednohlasne.


Nasiriya â ReÅ¡taurÃ¡cia Masgouf

PlukovnÃ­k Hudson sa nervÃ³zne prechÃ¡dzal tam a spÃ¤Å¥ po uhloprieÄke haly pred hlavnou sÃ¡lou reÅ¡taurÃ¡cie. KaÅ¾dÃº minÃºtu sa pozeral na taktickÃ© hodinky, ktorÃ© mÃ¡val vÅ¾dy na Ä¾avom zÃ¡pÃ¤stÃ­ a nikdy ich neskladal, ani pri spanÃ­. Bol vzruÅ¡enÃ½ ako chalan na svojom prvom rande.

Äakanie si krÃ¡til popÃ­janÃ­m Martini s Ä¾adom a s plÃ¡tkom citrÃ³nu, ktorÃ© mu pripravil fÃºzatÃ½ barman zvedavo ho pozorujÃºci spod hustÃ©ho oboÄia, zatiaÄ¾ Äo lenivo utieral pohÃ¡re na dlhej stopke.

Alkohol, samozrejme, nebol v islamskÃ½ch krajinÃ¡ch povolenÃ½, ale tento veÄer predstavoval vÃ½nimku. MalÃ¡ reÅ¡taurÃ¡cia bola celÃ¡ vyhradenÃ¡ iba pre nich dvoch.

PlukovnÃ­k, chvÃ­Ä¾u po ukonÄenÃ­ konverzÃ¡cie s doktorkou Hunterovou, zavolal majiteÄ¾ovi podniku a vÃ½slovne ho poÅ¾iadal o Å¡pecialitu podniku, Masgouf, podÄ¾a ktorej bola reÅ¡taurÃ¡cia pomenovanÃ¡. VzhÄ¾adom na problÃ©my so zÃ­skavanÃ­m hlavnej suroviny, jesetera Å¾ijÃºceho v rieke Tigris, sa chcel uistiÅ¥, Å¾e ho v reÅ¡taurÃ¡cii dostanÃº. Okrem toho vedel, Å¾e na jeho prÃ­pravu treba aspoÅ dve hodiny, preto chcel, aby veÄeru pripravili bez nÃ¡hlenia, dokonale.

KeÄÅ¾e maskÃ¡ÄovÃ¡ uniforma sa mu pre tÃºto prÃ­leÅ¾itosÅ¥ nezdala vhodnÃ¡, rozhodol sa oprÃ¡Å¡iÅ¥ svoj tmavÃ½ oblek, na ktorom svietila znaÄka Valentino, skombinovaÅ¥ ho s bielo-sivou pÃ¡sikovanou hodvÃ¡bnou kravatou Å¡tÃ½lu Regimental. Äierne topÃ¡nky, vyleÅ¡tenÃ©, ako ich dokÃ¡Å¾e vyleÅ¡tiÅ¥ iba vojak, boli tieÅ¾ talianske. TaktickÃ© hodinky k tomu sÃ­ce vÃ´bec nesedeli, ale bez nich by sa nedokÃ¡zal zaobÃ­sÅ¥.



âPrichÃ¡dzajÃº.â Å kriekavÃ½ hlas sa ozval z prijÃ­maÄa podobnÃ©ho mobilnÃ©mu telefÃ³nu, ktorÃ½ mal plukovnÃ­k vo vnÃºtornom vrecku saka. Vypol ho a vyzrel von cez sklo dverÃ­.

VeÄ¾kÃ© tmavÃ© auto preÅ¡lo cez pokrÄenÃº igelitovÃº taÅ¡ku, ktorÃ¡, postrkovanÃ¡ miernym veÄernÃ½m vÃ¡nkom, poskakovala uprostred cesty. Po prudkom zaboÄenÃ­ zastavilo priamo pred vchodom reÅ¡taurÃ¡cie. VodiÄ chvÃ­Ä¾ku poÄkal, kÃ½m sa znovu usadÃ­ zvÃ­renÃ½ prach, potom opatrne vystÃºpil z auta. Zo slÃºchadla, ktorÃ© mal vsunutÃ© v pravom uchu, zaznelo niekoÄ¾kokrÃ¡t âall clearâ. Pozorne si obzrel vopred urÄenÃ© stanoviÅ¡tia, kÃ½m sa neuistil, Å¾e vÅ¡etci jeho druhovia sÃº na mieste a pripravenÃ­ postaraÅ¥ sa o bezpeÄnosÅ¥ oboch hostÃ­ poÄas celej doby veÄere.

ZÃ³na bola bezpeÄnÃ¡.

Otvoril zadnÃ© dvere, natiahol opatrne pravÃº ruku a pomohol svojmu hosÅ¥ovi vystÃºpiÅ¥ z auta.

Elisa poÄakovala vojakovi za lÃ¡skavosÅ¥ a ladne vystÃºpila z vozidla. Pozrela nahor a kÃ½m jej pÄ¾Ãºca vdychovali ÄistÃ½ veÄernÃ½ vzduch, dopriala si pohÄ¾ad na ÄarovnÃ© predstavenie, ktorÃ© dokÃ¡Å¾e ponÃºknuÅ¥ iba hviezdna obloha nad pÃºÅ¡Å¥ou.

PlukovnÃ­k chvÃ­Ä¾ku vÃ¡hal, Äi jej mÃ¡ isÅ¥ oproti alebo ostaÅ¥ vnÃºtri miestnosti a poÄkaÅ¥, kÃ½m nevojde. Nakoniec sa rozhodol, Å¾e ostane sedieÅ¥ kde je, dÃºfajÃºc, Å¾e by takto lepÅ¡ie zamaskoval svoje rozruÅ¡enie. TvÃ¡riac sa nezaujato sa priblÃ­Å¾il k pultu, sadol si na vysokÃº stoliÄku, oprel sa Ä¾avÃ½m lakÅ¥om o tmavÃº drevenÃº dosku, pokrÃºtil pohÃ¡rom, ÄÃ­m rozvÃ­ril zvyÅ¡ok nÃ¡poja, ktorÃ½ v Åom ostal a pozoroval citrÃ³novÃ© semienko, ako pomaly sadalo na dno.

Dvere sa otvorili so slabÃ½m zaÅ¡krÃ­panÃ­m a vojak â vodiÄ vstÃºpil ako prvÃ½, aby skontroloval, Äi je vÅ¡etko v poriadku. PlukovnÃ­k mu zÄ¾ahka pokynul hlavou, preto sprievodca voviedol Elisu do vnÃºtra a Å¡irokÃ½m gestom ruky jej dal prednosÅ¥.

âDobrÃ½ veÄer, doktorka HunterovÃ¡,â pozdravil plukovnÃ­k zdvihnÃºc sa zo stoliÄky a vykÃºzliac svoj najÄarovnejÅ¡Ã­ Ãºsmev. âMali ste pohodlnÃº cestu?â

âDobrÃ½ veÄer, plukovnÃ­k,â odpovedala Elisa s rovnako ÄarovnÃ½m Ãºsmevom. âVÅ¡etko v poriadku, Äakujem. VÃ¡Å¡ vodiÄ bol naozaj veÄ¾mi pozornÃ½.â

âMÃ´Å¾ete Ã­sÅ¥, Äakujem,â, povedal plukovnÃ­k autoritatÃ­vnym hlasom sprievodcovi, ktorÃ½ ho vojensky pozdravil, otoÄil sa na podpÃ¤tku a zmizol v tme.

âAperitÃ­v, pani doktorka?â opÃ½tal sa plukovnÃ­k a gestom ruky privolal fÃºzatÃ©ho barmana.

âTo istÃ©, Äo pijete vy,â ihneÄ odpovedala Elisa ukÃ¡Å¾uc na pohÃ¡r Martini, ktorÃ½ plukovnÃ­k eÅ¡te stÃ¡le drÅ¾al v ruke. Potom dodala: âMÃ´Å¾ete ma volaÅ¥ Elisa, plukovnÃ­k, bude to tak lepÅ¡ie.â

âVÃ½borne. A ty ma volaj Jack, âplukovnÃ­kaâ nechÃ¡me pre vojakov.â



To je dobrÃ½ zaÄiatok, pomyslel si plukovnÃ­k.



Barman starostlivo pripravil druhÃ© Martini a poloÅ¾il ho pred novÃ©ho hosÅ¥a. Ona priblÃ­Å¾ila svoj pohÃ¡r k plukovnÃ­kovmu pohÃ¡ru a zacinkala nimi.

âNa zdravie,â povedala s Ãºsmevom a Å¡tedro si z pohÃ¡ra odpila.

âElisa, musÃ­m povedaÅ¥, Å¾e dnes veÄer si naozaj prekrÃ¡snaâ, povedal plukovnÃ­k a prebehol ju rÃ½chlo oÄami od hlavy aÅ¾ po pÃ¤ty.

âAni ty nevyzerÃ¡Å¡ zle. Uniforma mÃ´Å¾e maÅ¥ svoje Äaro, ale mne sa pÃ¡ÄiÅ¡ oveÄ¾a viac takto,â povedala so zlomyseÄ¾nÃ½m Ãºsmevom a naklonila hlavu troÅ¡ku nabok.

Jack, troÅ¡ku v rozpakoch, obrÃ¡til svoju pozornosÅ¥ na obsah pohÃ¡ra, ktorÃ½ mal eÅ¡te stÃ¡le v ruke. ChvÃ­Ä¾ku ho pozoroval a potom vypil vÅ¡etko jednÃ½m dÃºÅ¡kom.

âÄo povieÅ¡, premiestnime sa k nÃ¡Å¡mu stolu?â

âVynikajÃºci nÃ¡pad,â odpovedala âsom hladnÃ¡ ako vlk.â

âDal som pripraviÅ¥ Å¡pecialitu podniku. DÃºfam, Å¾e ti bude chutiÅ¥.â

âNie, nehovor, Å¾e si naozaj dokÃ¡zal dal pripraviÅ¥ Masgouf,â zvolala a rozÅ¡Ã­rila svoje krÃ¡sne zelenÃ© oÄi ÃºÅ¾asom. âJe prakticky nemoÅ¾nÃ© uloviÅ¥ jesetera v Tigrise v tomto obdobÃ­.â

âAk mÃ¡m hosÅ¥a ako ty, nemohol som Å¾iadaÅ¥ menej ako to najlepÅ¡ie,â odpovedal plukovnÃ­k poteÅ¡enÃ½, pretoÅ¾e videl, Å¾e jeho snaha bola skutoÄne ocenenÃ¡. NeÅ¾ne jej podal pravÃº ruku a vyzval ju, aby ho nasledovala. Ona mu ruku so zlomyseÄ¾nÃ½m Ãºsmevom stisla a nechala sa odprevadiÅ¥ k stolu.

MiestnosÅ¥ bola vkusne zariadenÃ¡ v miestnom Å¡tÃ½le. TeplÃ© a tlmenÃ© svetlo, Å¥aÅ¾kÃ© zÃ¡vesy pokrÃ½vajÃºce takmer vÅ¡etky steny a splÃ½vali aj zo stropu. VeÄ¾kÃ½ koberec so vzorom Eslimi Toranjdar pokrÃ½val takmer celÃº podlahu, menÅ¡ie koberÄeky boli zase pokladenÃ© v kÃºtoch miestnosti, ako keby ju rÃ¡movali. Samozrejme, podÄ¾a tradÃ­cie by mali jesÅ¥ na podlahe opierajÃºc sa o pohodlnÃ© a mÃ¤kkÃ© vankÃºÅ¡e, ale plukovnÃ­k, ako sprÃ¡vny muÅ¾ zÃ¡padu, uprednostnil âklasickÃ½â stÃ´l. Aj stÃ´l bol vkusne prestretÃ½, farby obrusu a obrÃºskov dokonale ladili so zvyÅ¡kom miestnosti. V pozadÃ­ znela hudba, v ktorej Darbuka


  sprevÃ¡dzala v rytme Maqsum


  melÃ³diu Oud


  a ktorÃ¡ nevtieravo vypÄºÅala celÃ½ priestor.



DokonalÃ½ veÄer.



PriblÃ­Å¾il sa vysokÃ½, Å¡tÃ­hly ÄaÅ¡nÃ­k a zdvorilo, s miernym Ãºklonom, vyzval hosÅ¥ov, aby si sadli. PlukovnÃ­k najprv pomohol sadnÃºÅ¥ Elise a prisunul jej stoliÄku, potom si sadol oproti nej, priÄom dal pozor, aby sa mu kravata nezoÅ¡mykla do taniera.

âJe tu skutoÄne veÄ¾mi pekne,â povedala Elisa obzerajÃºc sa okolo seba.

âÄakujem,â povedal plukovnÃ­k. âMusÃ­m sa priznaÅ¥, troÅ¡ku som sa bÃ¡l, Å¾e sa ti tu nebude pÃ¡ÄiÅ¥. Potom som si spomenul na tvoje nadÅ¡enie pre tieto miesta a povedal som si, Å¾e toto by mohlo byÅ¥ najlepÅ¡ou voÄ¾bou.â

âPresne si to uhÃ¡dol!â vykrÃ­kla Elisa a znovu sa Äarovne usmiala.

ÄaÅ¡nÃ­k otvoril fÄ¾aÅ¡u Å¡ampanskÃ©ho a kÃ½m im obom plnil pohÃ¡re, priÅ¡iel aj druhÃ½ s podnosom, ktorÃ½ sa ich opÃ½tal: Prajete si na zaÄiatok trochu Most-o-bademjun


 ?â

Obaja hostia sa na seba poteÅ¡ene pozreli, vzali pohÃ¡re a znovu si pripili.



PribliÅ¾ne sto metrov od reÅ¡taurÃ¡cie dve podivnÃ© osoby v tmavom aute manipulovali so sofistikovanÃ½m pozorovacÃ­m systÃ©mom.

âVidel si, ako sa mÃ¡ plukovnÃ­k okolo holubiÄky?â uÅ¡krnul sa tlsÅ¥och sediaci na sedadle vodiÄa. Omrvinky z obrovskÃ©ho sendviÄa, ktorÃ½ jedol, mu padali na brucho a nohavice.

âTo bol fakt geniÃ¡lny nÃ¡pad vloÅ¾iÅ¥ vysielaÄku do doktorkinej nÃ¡uÅ¡nice,â odpovedal druhÃ½, oveÄ¾a chudÅ¡Ã­, s veÄ¾kÃ½mi a tmavÃ½mi oÄami, popÃ­jajÃºc kÃ¡vu z veÄ¾kÃ©ho hnedastÃ©ho papierovÃ©ho pohÃ¡ra. âOdtiaÄ¾ mÃ´Å¾eme perfektne poÄuÅ¥ vÅ¡etko, Äo si povedia.â

âSnaÅ¾ sa niÄ nepokaziÅ¥ a zaznamenaÅ¥ vÅ¡etko,â odvrkol druhÃ½ âinÃ¡Ä budeme musieÅ¥ zjesÅ¥ nÃ¡uÅ¡nice na raÅajky.â

âNeboj sa. PoznÃ¡m tento prÃ­stroj aÅ¾ veÄ¾mi dobre. Neunikne nÃ¡m ani poÅ¡epnutie.â

âMusÃ­me sa snaÅ¾iÅ¥ pochopiÅ¥, Äo vlastne odhalila doktorka,â dodal ten tlstÃ½, ânÃ¡Å¡ Å¡Ã©f investoval kopec peÅazÃ­ do tajnÃ©ho sledovania tohto vÃ½skumu.â

âUrÄite to nebude Ä¾ahkÃ©, vzhÄ¾adom na impozantnÃº bezpeÄnostnÃº Å¡truktÃºru, Äo okolo toho vybudoval plukovnÃ­k.â ChudÃ½ muÅ¾ pozrel zasnene na oblohu a dodal: Ak by mne dali Äo i len tisÃ­cinu z tÃ½ch peÅazÃ­, dnes by som si hovel pod palmou na Kube a mojÃ­m jedinÃ½m problÃ©mom by bolo, Äi mi si mÃ¡m daÅ¥ doniesÅ¥ Margaritu alebo PiÃ±a Coladu.â

âA k tomu eÅ¡te pÃ¡r peknÃ½ch bÃ¡b v bikinÃ¡ch, Äo by Å¥a natierali opaÄ¾ovacÃ­m krÃ©mom, nie?â odpovedal tlsÅ¥och a prepukol do smiechu, pri ktorom sa mu natriasalo brucho tak, Å¾e mus z neho padali omrvinky z uÅ¾ zjedenÃ©ho sendviÄa.



âToto predjedlo je vynikajÃºce.â Doktorkin hlas zaznel z malÃ©ho reproduktora ukrytÃ©ho pod palubnou doskou trochu skreslene. âMusÃ­m sa ti priznaÅ¥, vÃ´bec som neverila, Å¾e by sa pod tÃ½mto drsnÃ½m vojenskÃ½m âpancieromâ mohol skrÃ½vaÅ¥ takÃ½to dÅ¾entlmen.â

âNooo, vÄaka, Elisa. Ani ja by som si nikdy nebol pomyslel, Å¾e takÃ¡ vysokokvalifikovanÃ¡ doktorka by mohla byÅ¥, okrem toho Å¾e je peknÃ¡, aj veÄ¾mi prÃ­vetivÃ¡ a sympatickÃ¡,â ozval plukovnÃ­kov hlas, aj tento trochu skreslenÃ½, ale o nieÄo tichÅ¡ie.

âPoÄÃºvaj ich, holÃºbkov,â vyÅ¡lo z tlstÃ©ho chlapa na sedadle vodiÄa. âPodÄ¾a mÅa skonÄia v posteli.â

âNebol by som si takÃ½ istÃ½,â odpovedal druhÃ½. âNaÅ¡a doktorka je rozhodne dosÅ¥ preÅ¡ibanÃ¡ a neverÃ­m, Å¾e jedna veÄera a nejakÃ½ pochybnÃ½ kompliment postaÄia na to, aby mu klesla do nÃ¡ruÄia.â

âDesaÅ¥ dolÃ¡rov na to, Å¾e ju dnes dostane,â ozval sa tlsÅ¥och a natiahol pravÃº ruku smerom ku kolegovi.

âOk, ruku na to,â sÃºhlasil druhÃ½ a zovrel ruÄisko natiahnutÃ© pred sebou.


KozmickÃ¡ loÄ Theos â ZÃ¡hadnÃ© teleso

Teleso, ktorÃ© sa zhmotnilo pred dvoma ohromenÃ½mi cestovateÄ¾mi, urÄite nebolo niÄÃ­m, Äo by mohla napriek svojej nekoneÄnej predstavivosti vytvoriÅ¥ prÃ­roda. Podobalo sa na nejakÃ½ kovovÃ½ kvet s troma dlhÃ½mi lupeÅmi a s mierne kuÅ¾eÄ¾ovitÃ½m piestikom v strede. ÄasÅ¥ za piestikom mala formu Å¡esÅ¥hrannÃ©ho hranola s plochou zÃ¡kladne o nieÄo vÃ¤ÄÅ¡ou ako bola plocha kuÅ¾eÄ¾a osadenÃ©ho na opaÄnej strane a fungovala ako podpera pre celÃº Å¡truktÃºru. Z troch strÃ¡n s rovnakou vzdialenosÅ¥ou od Å¡esÅ¥hranu vystupovali obdÄºÅ¾nikovÃ© lupene, ktorÃ½ch dÄºÅ¾ka mala najmenej Å¡tvornÃ¡sobok zÃ¡kladne.

âVyzerÃ¡ to ako nejakÃ½ starÃ½ veternÃ½ mlyn, ako tie, Äo sa pouÅ¾Ã­vali pred stÃ¡roÄiami na veÄ¾kÃ½ch vÃ½chodnÃ½ch prÃ©riÃ¡ch,â zvolal Petri, no ani na okamih neodtrhol oÄi z predmetu na veÄ¾kej obrazovke.

Azakisovi preÅ¡li po chrbte zimomriavky, keÄ si spomenul na niektorÃ© starÃ© prototypy, ktorÃ© pred odletom Å¡tudoval na odporÃºÄania StareÅ¡inov.

âJe to vesmÃ­rna sonda,â povedal rozhodne Azakis. âVidel som ich niekoÄ¾ko v starÃ½ch archÃ­voch Siete, vyzerali viac menej ako toto,â pokraÄoval a prostrednÃ­ctvom N^COM sa snaÅ¾il vyhÄ¾adaÅ¥ Äo najviac informÃ¡ciÃ­ o tejto tÃ©me.

âVesmÃ­rna sonda?â opÃ½tal sa Petri otoÄiac sa prekvapene k svojmu druhovi. âA kedy sme ju vypustili?â

âNemyslÃ­m, Å¾e je naÅ¡a.â

âNie je naÅ¡a? Äo tÃ½m chceÅ¡ povedaÅ¥ priateÄ¾u?â

âTÃ½m chcem povedaÅ¥, Å¾e ju nevyrobil ani nevypustil nikto z obyvateÄ¾ov planÃ©ty Nibiru.â

Petriho tvÃ¡r bola ÄÃ­m Äalej tÃ½m viac rozruÅ¡enÃ¡. âÄo to znamenÃ¡? SnÃ¡Ä mi nechceÅ¡ povedaÅ¥, Å¾e aj ty verÃ­Å¡ tÃ½m sprostostiam o obyvateÄ¾och inÃ½ch planÃ©t?â

âTo, Äo viem je, Å¾e niÄ podobnÃ© nebolo skonÅ¡truovanÃ© na naÅ¡ej planÃ©te. Skontroloval som celÃ½ archÃ­v Siete a neexistuje Å¾iadna zhoda s predmetom, ktorÃ½ je pred nami. Ani v projektoch, ktorÃ© neboli nikdy realizovanÃ©.â

âTo nie je moÅ¾nÃ©!â, vykrÃ­kol Petri. âTen tvoj N^COM musÃ­ byÅ¥ mimo fÃ¡zy. Skontroluj lepÅ¡ie.â

âJe mi Ä¾Ãºto, Petri. UÅ¾ som kontroloval dvakrÃ¡t a som si Ãºplne istÃ½, Å¾e toto dielo nie je naÅ¡e.â

VizuÃ¡lny systÃ©m s krÃ¡tkym dosahom generoval trojrozmernÃ½ obraz predmetu s podrobnou vizualizÃ¡ciou aj tÃ½ch najmenÅ¡Ã­ch detailov. Hologram sa s miernou oscilÃ¡ciou vznÃ¡Å¡al v strede veliteÄ¾skÃ©ho pracoviska vo vÃ½Å¡ke pribliÅ¾ne pol metra nad zemou.

Petri ho pohybom pravej ruky zaÄal otÃ¡ÄaÅ¥, priÄom pozorne sledoval vÅ¡etky jeho detaily.

âVyzerÃ¡, Å¾e je vyrobenÃ½ z veÄ¾mi Ä¾ahkej zliatiny kovov,â povedal Petri tÃ³nom, ktorÃ½ znel oveÄ¾a technickejÅ¡ie ako pÃ´vodnÃ½, udivenÃ½. âMotory musia byÅ¥ napÃ¡janÃ© tÃ½mi troma lupeÅmi, tak sa mi zdÃ¡, Å¾e tie sÃº pokrytÃ© nejakÃ½m materiÃ¡lom citlivÃ½m na slneÄnÃ© svetlo.â Nakoniec sa zaÄal pohrÃ¡vaÅ¥ s ovlÃ¡daÄmi systÃ©mu. âPiestik je urÄite nejakÃ¡ antÃ©na Äi prijÃ­maÄ a vysielaÄ a v Å¡esÅ¥hrannom hranole je urÄite âmozogâ tej veci.â

Petri ÄÃ­m Äalej, tÃ½m rÃ½chlejÅ¡ie otÃ¡Äal hologramom, prevracal ho v kaÅ¾dom smere. Naraz otÃ¡Äanie zastavil a zvolal: âPozri sa sem. Äo je podÄ¾a teba toto?â opÃ½tal sa a snaÅ¾il sa zvÃ¤ÄÅ¡iÅ¥ obraz.

Azakis sa priblÃ­Å¾il Äo najviac. âVyzerÃ¡ to ako symboly.â

âDva symboly, povedal by somâ, opravil ho âalebo lepÅ¡ie, jeden obrÃ¡zok a Å¡tyri takmer spojenÃ© symboly.â

Azakis pokraÄoval prostrednÃ­ctvom systÃ©mu N^COM vo vyhÄ¾adÃ¡vanÃ­, ale nevedel nÃ¡jsÅ¥ absolÃºtne niÄ, Äo by sa aspoÅ minimÃ¡lne podobalo tomu, Äo mali pred sebou.

ObrÃ¡zok tvoril obdÄºÅ¾nik, ktorÃ½ vypÄºÅali pozdÄºÅ¾ne pruhy striedavo Äervenej a bielej farby. V hornom Ä¾avom rohu bol ÄalÅ¡Ã­ obdÄºÅ¾nik modrej farby s pÃ¤Å¥desiatimi pÃ¤Å¥ramennÃ½mi hviezdami bielej farby. Vpravo od neho boli Å¡tyri symboly:



JUNO



âVyzerÃ¡ to ako nejakÃ© pÃ­smo,â odvÃ¡Å¾il sa vyjadriÅ¥ svoju teÃ³riu Azakis. âMoÅ¾no tie symboly znamenajÃº meno toho, kto sondu vytvoril.â

âMohlo by to byÅ¥ aj jej menoâ, protireÄil Petri. âSonda sa volÃ¡ âJUNOâ a symbolom tÃ½ch, ktorÃ­ ju vytvorili, je ten farebnÃ½ obdÄºÅ¾nik.â

âTak Äi tak, urÄite sme ju nevyrobili my,â zhrnul Azakis. âMyslÃ­Å¡, Å¾e v jej vnÃºtri mÃ´Å¾e existovaÅ¥ nejakÃ¡ forma Å¾ivota?â

âMyslÃ­m, Å¾e nie. AspoÅ nie takÃ¡, akÃ© poznÃ¡me my. Priestor v zadnej komore, Äo je jedinÃ½ priestor, kde by sa nieÄo mohlo nachÃ¡dzaÅ¥, je prÃ­liÅ¡ malÃ½ pre Å¾ivot nejakej bytosti.â

ZatiaÄ¾ Äo rozprÃ¡val, Petri uÅ¾ zaÄal sondu skenovaÅ¥ a hÄ¾adaÅ¥ tak akÃ½koÄ¾vek znak Å¾ivota v jej vnÃºtri. Po krÃ¡tkom Äase sa na obrazovke ukÃ¡zala sÃ©ria symbolov, preto ich zaÄal rÃ½chlo prekladaÅ¥ svojmu priateÄ¾ovi.

âNaÅ¡e senzory ukazujÃº, Å¾e vnÃºtri nie je niÄ âÅ¾ivÃ©â a zdÃ¡ sa, Å¾e tam nie sÃº ani Å¾iadne zbrane. Po prvej analÃ½ze mÃ´Å¾em konÅ¡tatovaÅ¥, Å¾e tÃ¡to vec je nejakÃ© prieskumnÃ© zariadenie vyslanÃ© do priestoru slneÄnej sÃºstavy, aby skÃºmalo nieÄo, o Äom my zatiaÄ¾ niÄ nevieme.â

âMohlo by to byÅ¥ aj tak, ako hovorÃ­Å¡,â potvrdil Azakis, âale mali by sme si poloÅ¾iÅ¥ otÃ¡zku: âVyslanÃ© kÃ½m?â

âNo,â zamyslel sa Petri, âak vylÃºÄime prÃ­tomnosÅ¥ tajomnÃ½ch obyvateÄ¾ov inÃ½ch planÃ©t, povedal by som, Å¾e jedinÃ­, ktorÃ­ by mohli urobiÅ¥ nieÄo takÃ©, sÃº tvoji starÃ­ znÃ¡mi pozemÅ¡Å¥ania.â

âÄo to hovorÃ­Å¡? VeÄ keÄ sme u nich boli naposledy, boli schopnÃ­ iba tak jazdiÅ¥ na koÅoch. Ako by mohli dosiahnuÅ¥ takÃºto ÃºroveÅ znalostÃ­ v takej krÃ¡tkej dobe? VyslaÅ¥ sondu na prechÃ¡dzku do vesmÃ­ru nie je hraÄka.â

âV krÃ¡tkej dobe?â namietol Petri dÃ­vajÃºc sa mu priamo do oÄÃ­. âNezabÃºdaj, Å¾e pre nich odvtedy uplynulo takmer 3 600 rokov. KeÄ si zoberieÅ¡, Å¾e ich priemernÃ½ vek dosahuje maximÃ¡lne pÃ¤Å¥desiat - Å¡esÅ¥desiat rokov, znamenÃ¡ to, Å¾e za tÃº dobu sa vystriedalo aspoÅ Å¡esÅ¥desiat generÃ¡ciÃ­. MoÅ¾no sa stali oveÄ¾a inteligentnejÅ¡Ã­mi, ako si predstavujeme.â

âA moÅ¾no je to prÃ¡ve to,â dodal Azakis snaÅ¾iac sa ukonÄiÅ¥ priateÄ¾ovu Ãºvahu, âpreÄo mali StareÅ¡inovia takÃ© obavy o tÃºto vÃ½pravu. Oni to predpokladali, teda, aspoÅ uvaÅ¾ovali o takejto moÅ¾nosti.â

âMohli nÃ¡m aspoÅ nieÄo naznaÄiÅ¥, nie? VeÄ pri pohÄ¾ade na tÃºto vec nÃ¡s mohlo aj poraziÅ¥.â

âZatiaÄ¾ sme na Ãºrovni dohadov,â odpovedal Azakis a palcom si prechÃ¡dzal po brade, âale zdÃ¡ sa, Å¾e to mÃ¡ zmysel. Budem sa snaÅ¾iÅ¥ kontaktovaÅ¥ StareÅ¡inov a skÃºsim dostaÅ¥ z nich nejakÃ© informÃ¡cie, pokiaÄ¾ vÃ´bec nejakÃ© majÃº. Ty sa zatiaÄ¾ snaÅ¾ pochopiÅ¥ nieÄo viac o tomto Äude. Analyzuj aktuÃ¡lnu drÃ¡hu, rÃ½chlosÅ¥, hmotnosÅ¥, vÅ¡ak ty vieÅ¡, Äo treba... a skÃºs urobiÅ¥ nejakÃ© uzÃ¡very, Äo sa tÃ½ka destinÃ¡cie, kedy tÃº sondu vypustili a dÃ¡ta, ktorÃ© sÃº v nej uloÅ¾enÃ©. MusÃ­me vedieÅ¥ Äo najviac o tom, Äo nÃ¡s tam dolu ÄakÃ¡.â

âOk, Zak,â odpovedal Petri, zatiaÄ¾ Äo uÅ¾ okolo neho len tak lietali farebnÃ© hologramy s nekoneÄnÃ½m mnoÅ¾stvom ÄÃ­sel a vzorcov.

âHej, a nezabudni analyzovaÅ¥ tÃº vec, Äo si identifikoval ako antÃ©nu. Ak by to bola skutoÄne antÃ©na, tak by mala byÅ¥ schopnÃ¡ vysielaÅ¥ a prijÃ­maÅ¥. Nechcel by som, aby tÃ­, ktorÃ­ vyslali sondu, uÅ¾ dostali komunikÃ¡ciu o naÅ¡om stretnutÃ­.â

Potom si to Azakis rÃ½chlo namieril ku kabÃ­ne H^COM, jedinej na celej lodi, ktorÃ¡ bola vybavenÃ¡ na komunikÃ¡ciu na veÄ¾kÃ© vzdialenosti a ktorÃ¡ sa nachÃ¡dzala medzi dverami osemnÃ¡sÅ¥ a devÃ¤tnÃ¡sÅ¥ modulov na internÃ½ presun. Dvere kabÃ­ny sa otvorili s tichÃ½m zasyÄanÃ­m a Azakis sa vsunul do Ãºzkej kabÃ­ny.

Ktovie, preÄo ju urobili takÃº malÃº... spÃ½tal sa sÃ¡m seba, kÃ½m sa snaÅ¾il usadiÅ¥ sa na uzuÄkom sedadle, ktorÃ© sa automaticky zosunulo zhora. MoÅ¾no chceli, aby sme ju pouÅ¾Ã­vali Äo najmenej...

KÃ½m sa mu za chrbtom zatvÃ¡rali dvere, zaÄal zadÃ¡vaÅ¥ prÃ­kazy na konzole pred sebou. Musel poÄkaÅ¥ niekoÄ¾ko sekÃºnd na stabilizÃ¡ciu signÃ¡lu. Naraz sa na holografickom displeji, takmer rovnakom ako bol ten v jeho miestnosti, zaÄala zobrazovaÅ¥ rokmi poznaÄenÃ¡ tvÃ¡r s ostrÃ½mi Ärtami patriaca jeho nadriadenÃ©ho StareÅ¡inu.

âAzakis,â povedal muÅ¾ s nÃ¡znakom Ãºsmevu a pozdravil ho aj zdvihnutÃ­m kostnatej ruky. âÄo Å¥a primÃ¤lo, aby si tak nÃ¡hle volal ÃºbohÃ©ho starca?â

Nikdy sa presne nedozvedel presnÃ½ vek svojho nadriadenÃ©ho. Nikto nepoznal takÃ©to sÃºkromnÃ© informÃ¡cie o nikom zo StareÅ¡inov. Iste videl uÅ¾ veÄ¾a otÃ¡Äok okolo slnka. Napriek tomu jeho oÄi blÃºdili sprava doÄ¾ava a naopak tak, Å¾e ani on by to nedokÃ¡zal lepÅ¡ie.

âDoÅ¡lo k veÄ¾mi prekvapujÃºcemu stretnutiu, teda aspoÅ pre nÃ¡s bolo veÄ¾mi prekvapujÃºce,â zaÄal Azakis bez veÄ¾kÃ½ch okolkov, priÄom sa snaÅ¾il pozeraÅ¥ priamo do oÄÃ­ svojho partnera. âTakmer sme narazili do jednÃ©ho ÄudnÃ©ho telesa,â pokraÄoval, snaÅ¾iac sa zachytiÅ¥ kaÅ¾dÃ½, aj minimÃ¡lny nÃ¡znak mimiky na tvÃ¡ri StareÅ¡inu.

âTelesa? PokÃºs sa vysvetliÅ¥ mi to lepÅ¡ie, synu.â

âPetri ho eÅ¡te stÃ¡le analyzuje, ale my si myslÃ­me, Å¾e by to mohol byÅ¥ nejakÃ½ druh sondy a som si istÃ½, Å¾e nie je naÅ¡a.â OÄi StareÅ¡inu sa rozÅ¡Ã­rili v ÃºÅ¾ase. Zdalo sa, Å¾e aj on je prekvapenÃ½.

âNa trupe sme naÅ¡li vyrytÃ© nejakÃ© zvlÃ¡Å¡tne symboly, vyzerÃ¡ to na neznÃ¡my jazyk,â dodal. âPosielam ti vÅ¡etky Ãºdaje.â

Zdalo, Å¾e pohÄ¾ad StareÅ¡inu sa na chvÃ­Ä¾ku stratil v diaÄ¾ke, kÃ½m prostrednÃ­ctvom svojho O^COM analyzoval tok prichÃ¡dzajÃºcich informÃ¡ciÃ­.

Po pÃ¡r okamihoch, ktorÃ© sa vÅ¡ak zdali nekoneÄnÃ©, sa jeho oÄi znovu upreli na svojho partnera a tÃ³nom, ktorÃ½ neprezrÃ¡dzal Å¾iadne emÃ³cie, povedala: âOkamÅ¾ite zvolÃ¡m Radu stareÅ¡inov. VÅ¡etko naznaÄuje, Å¾e vaÅ¡e poÄiatoÄnÃ© dedukcie sÃº presnÃ©. Ak by to bola skutoÄne pravda, museli by sme okamÅ¾ite prehodnotiÅ¥ naÅ¡e plÃ¡ny.â

âÄakÃ¡me na sprÃ¡vyâ, s tÃ½mito slovami Azakis ukonÄil komunikÃ¡ciu.


Nasiriya â VeÄera

PlukovnÃ­k a Elisa popÃ­jali uÅ¾ tretÃ­ pohÃ¡r Å¡ampanskÃ©ho a nÃ¡lada uÅ¾ bola pomerne neformÃ¡lna.

âJack, musÃ­m povedaÅ¥, Å¾e tento Masgouf je boÅ¾skÃ½. Ani ho nedojeme, je obrovskÃ½.â

âNuÅ¾, je skutoÄne vynikajÃºci. Mali by sme zloÅ¾iÅ¥ poklony kuchÃ¡rovi.â

âMoÅ¾no by som sa zaÅho mala vydaÅ¥, aby mi varil,â povedala Elisa so smiechom a trochu prehÃ¡ÅajÃºc. Alkohol uÅ¾ zaÄÃ­nal ÃºÄinkovaÅ¥.

âTak to teda nie, nech sa postavÃ­ do radu. Ja som prvÃ½.â OdvÃ¡Å¾il sa namietnuÅ¥ a pomyslel si, Å¾e snÃ¡Ä to aÅ¾ tak neprehnal. Elisa sa zatvÃ¡rila, Å¾e to nepoÄula a Äalej jedla svoju porciu jesetera.

âTy nie si Å¾enatÃ½, vÅ¡ak?â

âNie, nikdy som na to nemal dosÅ¥ Äasu.â

âTo je len starÃ¡ vÃ½hovorka,â namietla ona so zlomyseÄ¾nÃ½m Ãºsmevom.

âNo, mal by som povedaÅ¥, Å¾e raz som bol veÄ¾mi blÃ­zko, ale vojenskÃ½ Å¾ivot sa Å¥aÅ¾ko kombinuje s manÅ¾elstvom. A ty?â dodal a tÃ½m ukonÄil tÃ©mu o spomienke, ktorÃ¡, ako sa zdalo, eÅ¡te neprebolela. âBola si niekedy vydatÃ¡?â

âÅ½artujeÅ¡? Kto by uÅ¾ len zniesol Å¾enu, ktorÃ¡ trÃ¡vi vÃ¤ÄÅ¡inu svojho Äasu cestovanÃ­m po svete, kopanÃ­m a hrabanÃ­m pod zemou ako krtko a ktorÃ¡ sa zabÃ¡va tÃ½m, Å¾e otvÃ¡ra hroby starÃ© tisÃ­cky rokov?â

âVeÄ to,â povedal Jack s horkÃ½m Ãºsmevom, âevidentne nie sme vhodnÃ­ pre manÅ¾elstvo.â A kÃ½m zdvÃ­hal pohÃ¡r, navrhol melancholicky: âVypime si na to.â

Vtom k nim podiÅ¡iel priÅ¡iel ÄaÅ¡nÃ­k a priniesol im ÄalÅ¡Ã­ prÃ¡ve upeÄenÃ½ Samoons


 , ÄÃ­m naÅ¡Å¥astie preruÅ¡il trudnÃº chvÃ­Ä¾ku.

Jack vyuÅ¾il preruÅ¡enie a snaÅ¾il sa rÃ½chlo potlaÄiÅ¥ znenazdajky obnovenÃ© spomienky. To uÅ¾ bolo dÃ¡vno. Teraz mÃ¡ pred sebou prekrÃ¡snu Å¾enu a mal by sa sÃºstrediÅ¥ iba na Åu. Nakoniec, nebolo to aÅ¾ takÃ© Å¥aÅ¾kÃ©.

Hudba znejÃºca v pozadÃ­ pomÃ¡hala vytvÃ¡raÅ¥ magickÃº atmosfÃ©ru. Elisa, osvetlenÃ¡ troma svieÄkami stojacimi v strede stola, bola nÃ¡dhernÃ¡. V jej vlasoch boli odlesky zlatej a medenej farby a jej pleÅ¥ bola hladkÃ¡ a opÃ¡lenÃ¡. Jej prenikavÃ© oÄi mali farbu zelenej hlboÄiny. MÃ¤kkÃ© pery sa pomaly snaÅ¾ili oddeliÅ¥ kÃºsok jesetera od kosti, ktorÃº drÅ¾ala medzi prstami. Bola takÃ¡ zvodnÃ¡.

Elisa si nenechala ujsÅ¥ slabÃº chvÃ­Ä¾ku plukovnÃ­ka. PoloÅ¾ila kosÅ¥ na okraj taniera a s dÃ¡vkou nedbanlivosti si oblizla najprv ukazovÃ¡k, potom aj palec. Mierne sklonila hlavu a pozerala sa naÅho tak intenzÃ­vne, Å¾e Jack mal pocit, Å¾e mu srdce ide vyskoÄiÅ¥ z hrude a skonÄÃ­ priamo v tanieri.

Zbadal, Å¾e uÅ¾ nemÃ¡ situÃ¡ciu pod kontrolou a, predovÅ¡etkÃ½m, Å¾e uÅ¾ nemÃ¡ pod kontrolou seba samÃ©ho a okamÅ¾ite sa snaÅ¾il pozbieraÅ¥ sa. Bol uÅ¾ dosÅ¥ starÃ½ na to, aby sa sprÃ¡val ako zaÄ¾ÃºbenÃ½ pubertiak, ale to dievÄa malo v sebe nieÄo, Äo ho nenormÃ¡lne priÅ¥ahovalo.

Nabral dych, poÅ¡Ãºchal si tvÃ¡r rukami a skÃºsil povedaÅ¥: âÄo povieÅ¡, skÃºsime dojesÅ¥ aj poslednÃ½ kÃºsok?â

Usmiala sa, zobrala rukou kÃºsok zostÃ¡vajÃºceho jesetera, mierne sa zdvihla zo stoliÄky, natiahla sa smerom k nemu a podala mu kÃºsok k Ãºstam. V tejto polohe jej vÃ½strih zvÃ½raznil kyprÃ© poprsie. Jack, oÄividne v rozpakoch, zobral do Ãºst naraz celÃ½ kÃºsok, ale bez toho, Å¾e by sa perami dotkol jej prstov. Jeho vzruÅ¡enie narastalo. Elisa sa s nÃ­m zahrÃ¡vala ako maÄka s myÅ¡ou a Jack sa tomu nedokÃ¡zal nijako ubrÃ¡niÅ¥.

Potom, s vÃ½razom nevinnÃ©ho dievÄatka si Elisa znovu pohodlne sadla a, ako keby sa vÃ´bec niÄ nestalo, rukou privolala vysokÃ©ho a chudÃ©ho ÄaÅ¡nÃ­ka, ktorÃ½ sa ihneÄ priblÃ­Å¾il k stolu.

âMyslÃ­m, Å¾e nadiÅ¡la chvÃ­Ä¾a na dobrÃ½ kardamÃ³movÃ½ Äaj. Äo povieÅ¡, Jack?â

Jack, ktorÃ½ sa eÅ¡te neprebral z predchÃ¡dzajÃºcej situÃ¡cie, zakoktal nieÄo ako âvlastne Ã¡no, ok...â A kÃ½m si upravoval sako a snaÅ¾il sa znovu nadobudnÃºÅ¥ kontrolu, dodal: âMyslÃ­m, Å¾e je vynikajÃºci na zaÅ¾Ã­vanie.â

Uvedomil si, Å¾e to, Äo povedal, bolo smieÅ¡ne, ale v tom momente mu niÄ inÃ© nenapadlo.

âBolo to vÅ¡etko skutoÄne krÃ¡sne, Jack, krÃ¡sny veÄer, ale nezabÃºdajme na hlavnÃ½ dÃ´vod nÃ¡Å¡ho stretnutia. MusÃ­m ti nieÄo ukÃ¡zaÅ¥, pamÃ¤tÃ¡Å¡ sa?â

PlukovnÃ­k v tej chvÃ­li myslel na vÅ¡etko, len nie na robotu. V kaÅ¾dom prÃ­pade vÅ¡ak mala pravdu. IÅ¡lo o oveÄ¾a dÃ´leÅ¾itejÅ¡ie veci ako jeden hlÃºpy flirt. Ale pravdou bolo aj to, Å¾e jemu sa ten flirt vÃ´bec nezdal hlÃºpy.

âIste,â odpovedal, snaÅ¾iac sa nadobudnÃºÅ¥ znovu autoritatÃ­vny vÃ½raz. âSom skutoÄne zvedavÃ½, Äo si odhalila.â



TlsÅ¥och, ktorÃ½ v neÄaleko zaparkovanom aute vÅ¡etko poÄÃºval, vyhÅkol: âTo je ale opica. VÅ¡etky Å¾eny sÃº rovnakÃ©. Najprv Å¥a poblÃ¡znia, aby sa ti zdalo, Å¾e stÃºpaÅ¡ ku hviezdam a potom Å¥a nechajÃº tak.â

âMyslÃ­m, Å¾e tvojich desaÅ¥ dolÃ¡rov sa Äoskoro ocitne v mojom vrecku,â odvetil chudÃ½ a schuti sa zasmial.

âAby som pravdu povedal, mne je to Ãºplne fuk, koho si naÅ¡a doktoreÄka zoberie do postele. NezabÃºdaj, Å¾e sme tu na to, aby sme zistili, Äo vie.â A kÃ½m si hÄ¾adal pohodlnejÅ¡iu polohu na sedadle, pretoÅ¾e ho uÅ¾ zaÄal pobolievaÅ¥ chrbÃ¡t, dodal: âMali sme vymyslieÅ¥ aj spÃ´sob, ako umiestniÅ¥ do toho lokÃ¡lu aj takÃº malÃº Å¡ikovnÃº telekameru.â

âHej, a najlepÅ¡ie pod stolom, aby si sa mohol pozeraÅ¥ aj na jej stehnÃ¡.â

âDebil. Kto bol ten hlupÃ¡k, Äo si Å¥a vybral pre tÃºto Ãºlohu?â

âNÃ¡Å¡ Å¡Ã©f, kamarÃ¡t mÃ´j. A odporÃºÄam ti neurÃ¡Å¾aÅ¥ ho, pretoÅ¾e aj on vie, ako a kam umiestniÅ¥ mikrofÃ³ny a nemyslÃ­m, Å¾e by mal nejakÃ½ problÃ©m namontovaÅ¥ ich aj v tomto aute.â

TlsÅ¥och aÅ¾ podskoÄil a chvÃ­Ä¾ku sa mu zdalo, Å¾e mu prestalo biÅ¥ srdce. SnaÅ¾il sa postupovaÅ¥ v kariÃ©re a uraziÅ¥ svojho priameho nadriadenÃ©ho by neviedlo k Ãºspechu.

âPrestaÅ trepaÅ¥,â povedal a snaÅ¾il sa obnoviÅ¥ profesionÃ¡lny vÃ½raz. âSnaÅ¾ sa robiÅ¥ si dobre svoju robotu a dÃºfajme, Å¾e sa na zÃ¡kladÅu vrÃ¡time s nieÄÃ­m konkrÃ©tnym.â Po tomto zhodnotenÃ­ uprel zrak do diaÄ¾ky a sledoval nejakÃ½ nedefinovanÃ½ bod v tme za mierne zahmlenÃ½m oknom.



Elisa vytiahla z kabelky svoj vreckovÃ½ poÄÃ­taÄ, poloÅ¾ila ho na stÃ´l a zaÄala s prezeranÃ­m fotiek. ZvedavÃ½ plukovnÃ­k sa snaÅ¾il natiahnuÅ¥, aby zazrel aspoÅ nieÄo, ale uhol, pod ktorÃ½m videl obrazovku, mu to nedovolil. KeÄ naÅ¡la, Äo hÄ¾adala, Elisa sa zdvihla a sadla si vedÄ¾a neho.

âTakÅ¾e,â zaÄala Elisa, âpohodlne sa usaÄ, pretoÅ¾e prÃ­beh je veÄ¾mi dlhÃ½. Budem sa snaÅ¾iÅ¥ zostruÄniÅ¥ ho ako sa len bude daÅ¥.â

UkazovÃ¡kom sa rÃ½chlo posÃºvala po obrazovke, na ktorej sa ukÃ¡zala tabuÄ¾ka s vyrytÃ½mi ÄudnÃ½mi znakmi a klinovÃ½mi nÃ¡pismi.

âToto je fotka jednej z tabuliek, ktorÃ© boli nÃ¡jdenÃ© v hrobe krÃ¡Ä¾a Balduina II v Jeruzaleme,â pokraÄovala Elisa, âo ktorom sa predpokladÃ¡, Å¾e bol prvÃ½m Älovekom, kto v roku 1 119 otvoril jaskyÅu Macpela, nazÃ½vanÃº aj JaskyÅa Patriarchov, kde by mal byÅ¥ pochovanÃ½ AbrahÃ¡m a jeho dvaja synovia IzÃ¡k a Jakub. Tieto hrobky by sa mali nachÃ¡dzaÅ¥ pod zemou na mieste, kde sa dnes nachÃ¡dza takzvanÃ¡ MeÅ¡ita alebo AbrahÃ¡mova svÃ¤tyÅa v Hebrone v PredjordÃ¡nsku.â A ukÃ¡zala mu fotografiu meÅ¡ity.

âV hrobkÃ¡ch,â pokraÄovala Elisa, âvraj krÃ¡Ä¾ naÅ¡iel, okrem nespoÄetnÃ©ho mnoÅ¾stva rÃ´znych predmetov, aj niekoÄ¾ko tabuliek, ktorÃ© mali patriÅ¥ AbrahÃ¡movi. Dokonca sa tvrdÃ­, Å¾e by to mohol byÅ¥ urÄitÃ½ druh dennÃ­ka, ktorÃ½ si AbrahÃ¡m pÃ­sal a do ktorÃ©ho zaznamenÃ¡val najdÃ´leÅ¾itejÅ¡ie chvÃ­le svojho Å¾ivota.â

âNieÄo takÃ© ako zÃ¡pisnÃ­k z ciest?â skÃºsil uhÃ¡dnuÅ¥ Jack, dÃºfajÃºc, Å¾e si troÅ¡ku Å¡plhol.

âV urÄitom zmysle Ã¡no, vzhÄ¾adom na to, Å¾e na tÃº epochu preÅ¡iel riadny kus cesty.â

Elisa sa posunula na ÄalÅ¡iu fotografiu a pokraÄovala s vÃ½kladom. âNajvÃ¤ÄÅ¡Ã­ odbornÃ­ci na jeho jazyk a spÃ´soby grafickÃ©ho vyjadrovania v tej dobe sa snaÅ¾ili preloÅ¾iÅ¥ vytesanÃ© texty na tejto tabuÄ¾ke. NÃ¡zory na preklad niektorÃ½ch ÄastÃ­ sa, samozrejme, lÃ­Å¡il, ale vÅ¡etci sÃºhlasili s tÃ½m, Å¾e toto,â a pri tÃ½chto slovÃ¡ch zvÃ¤ÄÅ¡ila detail fotografie, âmoÅ¾no preloÅ¾iÅ¥ ako âtruhlicaâ alebo ako âBoÅ¾skÃ¡ amforaâ. Okrem toho tu sÃº slovÃ¡ ako âpochovÃ¡vanieâ, âtajomstvoâ a âochranaâ, ktorÃ© sÃº pomerne jasnÃ©.â

Jack sa prestÃ¡val orientovaÅ¥, ale pokyvkÃ¡vanÃ­m hlavou sa snaÅ¾il Elisu presvedÄiÅ¥, Å¾e je dokonale v obraze. Ona sa naÅho chvÃ­Ä¾oÄku zadÃ­vala a pokraÄovala: âTento symbol, naopak,â a posÃºvala prstom po obrazovke, aby sa obraz Äo najviac vyjasnil, âby mal podÄ¾a niektorÃ½ch vedcov predstavovaÅ¥ hrob. Hrob nejakÃ©ho boha. A tÃ¡to ÄasÅ¥ tu by mala opisovaÅ¥ jednÃ©ho z Bohov, ako upozorÅuje Ä¾udÃ­ stojacich okolo neho, alebo im dokonca hrozÃ­.â

PlukovnÃ­kovi sa, troÅ¡ku nÃ¡sledkom alkoholu, troÅ¡ku nÃ¡sledkom omamnÃ©ho parfumu Å¡Ã­riaceho sa z Elisy a troÅ¡ku preto, Å¾e sa stratil v jej oÄiach, zaÄali miznÃºÅ¥ sÃºvislosti. NaÄalej vÅ¡ak prikyvoval, ako by mu bolo vÅ¡etko nad slnko jasnejÅ¡ie.

âTakÅ¾e, aby som to skrÃ¡tila,â pokraÄovala Elisa, ktorÃ¡ postrehla postupne sa otupujÃºci Jackov pohÄ¾ad, âodbornÃ­ci interpretovali obsah tejto tabuÄ¾ky ako zobrazenie udalosti, ktorÃ¡ sa stala poÄas AbrahÃ¡movho Å¾ivota, v ktorej nejakÃ½ predpokladanÃ½ Boh, lepÅ¡ie povedanÃ© Bohovia, schovali alebo zakopali v blÃ­zkosti jednÃ©ho ich hrobu nieÄo veÄ¾mi vzÃ¡cne, teda aspoÅ pre nich veÄ¾mi vzÃ¡cne.â

âZdÃ¡ sa mi to dosÅ¥ vÅ¡eobecnÃ© tvrdenie, zaÄal Jack, snaÅ¾iac sa tvÃ¡riÅ¥ sa prÃ­sne. âPovedaÅ¥, Å¾e pochovali nieÄo veÄ¾mi vzÃ¡cne v blÃ­zkosti nejakej hrobky Bohov nie je urÄite to istÃ©, ako maÅ¥ sÃºradnice GPS. Mohlo by sa to tÃ½kaÅ¥ ÄohokoÄ¾vek a kdekoÄ¾vek.â

âMÃ¡Å¡ pravdu, ale vÅ¡etky nÃ¡pisy, predovÅ¡etkÃ½m nÃ¡pisy pochÃ¡dzajÃºce z takÃ©ho dÃ¡vneho obdobia, sa musia v podstate interpretovaÅ¥ a vysvetÄ¾ovaÅ¥ v urÄitom kontexte. Preto existujÃº odbornÃ­ci a, Ãºplne nÃ¡hodou, prÃ¡ve ja som jedna z nich.â S tÃ½mito slovami zaÄala napodobÅovaÅ¥ gestÃ¡ modelky, ktorÃº fotografujÃº paparazzi.

âDobre, dobre, viem, Å¾e si Å¡ikovnÃ¡. Teraz sa ale pokÃºs vysvetliÅ¥ to aj obyÄajnÃ½m smrteÄ¾nÃ­kom.â

âV podstate,â upokojila sa Elisa a zaÄala znovu rozprÃ¡vaÅ¥, âpo analyzovanÃ­ a porovnanÃ­ historickÃ½ch artefaktov rÃ´zneho druhu, teda porovnanÃ­m skutoÄnÃ½ch prÃ­behov, legiend, povestÃ­ a vÅ¡etkÃ©ho moÅ¾nÃ©ho, Äo sa primieÅ¡alo, najvÃ¤ÄÅ¡ie âmozgyâ zeme potvrdili, Å¾e tÃ¡to rekonÅ¡trukcia sa zakladÃ¡ na pravde. Na tejto bÃ¡ze sa archeolÃ³govia z celÃ©ho sveta pustili hÄ¾adaÅ¥ toto tajomnÃ© miesto.â

âAle Äo mÃ¡ s tÃ½m vÅ¡etkÃ½m spoloÄnÃ© ELSAD?â PlukovnÃ­kovi znova zaÄÃ­nali fungovaÅ¥ mozgovÃ© zÃ¡vity. âMne povedali, Å¾e tieto vÃ½skumy by mali byÅ¥ zameranÃ© na vyhÄ¾adÃ¡vanie ÄudesnÃ½ch vÃ½robkov, dokonca vraj mimozemskÃ©ho pÃ´vodu.â

âA moÅ¾no je to prÃ¡ve tak,â odpovedala Elisa. âJe to uÅ¾ dÃ¡vno rozÅ¡Ã­renÃ½ nÃ¡zor, Å¾e tÃ­to zÃ¡hadnÃ­ âBohoviaâ, ktorÃ­ v dÃ¡vnych vekoch blÃºdili po Zemi, boli vlastne humanoidi pochÃ¡dzajÃºci z Äalekej planÃ©ty nachÃ¡dzajÃºcej sa mimo naÅ¡ej slneÄnej sÃºstavy. S ohÄ¾adom na ich vysokovyvinutÃº technolÃ³giu a ich poznatky z medicÃ­ny a vedy vÅ¡eobecne nie je takÃ© Å¥aÅ¾kÃ© uveriÅ¥, Å¾e ich povaÅ¾ovali za bohov schopnÃ½ch ÄiniÅ¥ vÅ¡elijakÃ© zÃ¡zraky.â

âTo Ã¡no,â preruÅ¡il ju Jack. âAj ja, keby som doletel bojovÃ½m vrtuÄ¾nÃ­kom Apache medzi kmene v Amazonskom pralese a zaÄal by som dookola pÃºÅ¡Å¥aÅ¥ rakety, tieÅ¾ by si ma mohli pomÃ½liÅ¥ s nejakÃ½m zÃºrivÃ½m bohom.â

âTo je presne ÃºÄinok, ktorÃ½ museli maÅ¥ tie zÃ¡hadnÃ© bytosti na Ä¾udÃ­ v tej dobe. Niekto dokonca hovorÃ­, Å¾e to boli prÃ¡ve mimozemÅ¡Å¥ania, kto do Homo Erectus zasial semeno inteligencie a pretvoril ho tak za niekoÄ¾ko mÃ¡lo tisÃ­croÄÃ­ na to, Äo dnes poznÃ¡me ako Homo sapiens sapiens.â

Elisa sa pozorne dÃ­vala na ÄÃ­m Äalej, tÃ½m viac ohromenÃº plukovnÃ­kovu tvÃ¡r a rozhodla sa pre Ãºder pod pÃ¡s. âAby som pravdu povedala, myslela som si, Å¾e ako vedÃºci tejto vÃ½pravy si viac informovanÃ½.â

âTo som si myslel aj ja,â vybuchol Jack. âJe zrejmÃ©, Å¾e tÃ­ hore dodrÅ¾iavajÃº zvyÄajnÃº filozofiu: ÄÃ­m menej vieÅ¡, tÃ½m lepÅ¡ie.â Nad predchÃ¡dzajÃºcou lÃ¡skavosÅ¥ou zaÄala prerastaÅ¥ zlosÅ¥.

Elisa si to vÅ¡imla, poloÅ¾ila svoj vreckovÃ½ poÄÃ­taÄ na stÃ´l a priblÃ­Å¾ila sa na niekoÄ¾ko centimetrov k plukovnÃ­kovej tvÃ¡ri, ktorÃ½ na chvÃ­Ä¾u zatajil dych mysliac si, Å¾e ho snÃ¡Ä chce pobozkaÅ¥ a zaÅ¡epkala: âA teraz prÃ­de to najlepÅ¡ie.â

Prudko sa vrÃ¡tila na svoj miesto a ukÃ¡zala mu ÄalÅ¡iu fotografiu. âKÃ½m sa vÅ¡etci pustili do hÄ¾adania tajomnej âhrobky Bohovâ a zaÄali hrabkaÅ¥ medzi egyptskÃ½mi pyramÃ­dami, teda hrobkami bohov par excellence, ja som sformulovala inÃº interpretÃ¡ciu nÃ¡pisu na tabuÄ¾ke a myslÃ­m si, Å¾e je to tÃ¡ pravÃ¡. Pozri sa sem,â a samoÄ¾Ãºbo mu ukÃ¡zala obrÃ¡zok textu, ako ho interpretovala ona.



Dvaja kamarÃ¡ti, ktorÃ­ poÄÃºvali rozhovor veÄerajÃºcich z vnÃºtra vozidla, by boli dali aj ruku za to, aby sa aj oni mohli pozrieÅ¥ na fotku, ktorÃº doktorka ukazovala plukovnÃ­kovi.

âDoparoma!â zahreÅ¡il tlsÅ¥och. âMusÃ­me nÃ¡jsÅ¥ spÃ´sob, ako sa dostaÅ¥ k tomu poÄÃ­taÄu.â

âDÃºfajme, Å¾e aspoÅ jeden z nich preÄÃ­ta nieÄo nahlasâ, dodal ten chudÃ½.

âDÃºfajme aj v to, Å¾e tÃ¡to romantickÃ¡ veÄera skonÄÃ­ skoro. UÅ¾ ma to tu nebavÃ­, tma ako vo vreci a uÅ¾ aj umieram od hladu.â

âOd hladu? Äo to trepeÅ¡? VeÄ si zjedol aj moje sendviÄe.â

âNie vÅ¡etky, milÃ½ mÃ´j. EÅ¡te jeden ostal a ten si spapkÃ¡m teraz,â a kÃ½m sa spokojnÃ½ usmieval, otoÄil sa, aby zobral vrecko zo zadnÃ©ho sedadla. Pri otÃ¡ÄanÃ­ vÅ¡ak narazil kolenom do vypÃ­naÄa registraÄnÃ©ho systÃ©mu, ktorÃ½ sa so slabÃ½m pÃ­pnutÃ­m vypol.

âTy si ale truÄ¾o, nemÃ´Å¾eÅ¡ dÃ¡vaÅ¥ pozor!?â ChudÃ½ sa ponÃ¡hÄ¾al znovu zapnÃºÅ¥ zariadenie. âTeraz musÃ­m systÃ©m znovu spustiÅ¥, to bude trvaÅ¥ minimÃ¡lne minÃºtu. Modli sa, aby si zatiaÄ¾ nepovedali niÄ dÃ´leÅ¾itÃ©, pretoÅ¾e ak Ã¡no, tak Å¥a odtiaÄ¾to poÅ¾eniem kopancami do riti aÅ¾ po PerzskÃ½ zÃ¡liv!â

âPrepÃ¡Ä,â povedal tÃ­Å¡ko tlsÅ¥och, âmyslÃ­m, Å¾e by som mal zaÄaÅ¥ s diÃ©tou.â



âBohovia pochovali truhlicu so vzÃ¡cnym obsahom na juÅ¾nej strane chrÃ¡mu a nariadili Ä¾uÄom, aby sa k nej nepribliÅ¾ovali aÅ¾ do ich nÃ¡vratu, inÃ¡Ä by sa na vÅ¡etkÃ½ch Ä¾udÃ­ spustili straÅ¡nÃ© pohromy. Miesto budÃº chrÃ¡niÅ¥ Å¡tyria planÃºci ochrancovia.â



âToto je mÃ´j prekladâ, potvrdila pyÅ¡ne Elisa. âPodÄ¾a mÅa treba slovo preloÅ¾iÅ¥ ako âchrÃ¡mâ, nie ako âhrobkaâ a Ziqqurat di Ur, kde pracujeme, nie je niÄ inÃ© ako chrÃ¡m postavenÃ½ pre bohov. JasnÃ©, povieÅ¡ mi, Å¾e Ziqqurat v tejto oblasti nie je jedinÃ½, ale ani jeden nie je tak blÃ­zko k domu, ktorÃ½ patril tomu, kto pravdepodobne vytvoril tabuÄ¾ky, teda nÃ¡Å¡mu AbrahÃ¡movi.â

âVeÄ¾mi zaujÃ­mavÃ©.â PlukovnÃ­k pozorne analyzoval text. âVskutku, to, Äo vÅ¡etci oznaÄujÃº ako âAbrahÃ¡mov domâ je iba pÃ¡r stovÃ¡k metrov od chrÃ¡mu.â

âOkrem toho, ak by tieto bytosti boli skutoÄne mimozemÅ¡Å¥anmi,â pokraÄovala Elisa, âpredstav si, akÃ¡ by bola dÃ´leÅ¾itÃ¡ pre vÃ¡s vojakov âtruhlicaâ. MoÅ¾no aj viac ako jej âvzÃ¡cny obsahâ.

Jack chvÃ­Ä¾ku rozmÃ½Å¡Ä¾al, potom povedal: âTu vÃ¤zÃ­ dÃ´vod zÃ¡ujmu zo strany ELSAD. PochovanÃ¡ nÃ¡doba by mohla byÅ¥ nieÄo oveÄ¾a zaujÃ­mavejÅ¡ie ako iba jednoduchÃ½ keramickÃ½ hrniec.â

âÅ ikovnÃ½. A teraz, klinec programu,â zvolala Elisa teatrÃ¡lne. âLadies and gentlemen, predstavujem vÃ¡m, Äo som naÅ¡la dnes rÃ¡no.â

Dotykom obrazovky sa na poÄÃ­taÄi objavila novÃ¡ fotografia. âAle veÄ to je ten istÃ½ symbol ako na tabuÄ¾keâ, zvolal Jack.

âPresne. Ale tÃºto fotku som urobila dnes,â odpovedala spokojnÃ¡ Elisa. âTak sa zdÃ¡, Å¾e AbrahÃ¡m na oznaÄenie âBohovâ pouÅ¾il ten istÃ½ symbol, ktorÃ½ pouÅ¾ili uÅ¾ Sumeri: hviezdu s dvanÃ¡stimi planÃ©tami okolo nej a ktorÃº som, div sa svete, naÅ¡la vysekanÃº na veku âtruhliceâ, ktorÃº odhaÄ¾ujeme.â

âMoÅ¾no to vÅ¡ak niÄ neznamenÃ¡,â poznamenal Jack. âMoÅ¾no je to iba nÃ¡hoda. Symbol by mohol maÅ¥ aj tisÃ­c inÃ½ch vÃ½znamov.â

âÃno? A teda toto je Äo podÄ¾a teba?â a ukÃ¡zala mu poslednÃº fotografiu. âUrobili sme ju z vonkajÅ¡ej strany nÃ¡doby pomocou nÃ¡Å¡ho prenosnÃ©ho rÃ¶ntgenovÃ©ho prÃ­stroja.â

Jackovi sa iba ohromene rozÅ¡Ã­rili oÄi.


KozmickÃ¡ loÄ Theos â AnalÃ½za dÃ¡t

Petri bol eÅ¡te zahÄºbenÃ½ do analÃ½zy sondy, keÄ mu Azakis, vrÃ¡tiac sa k palubnej doske povedal: âDajÃº nÃ¡m vedieÅ¥.â

âÄo v podstate znamenÃ¡, Å¾e si mÃ¡me poradiÅ¥ sami,â trpko skonÅ¡tatoval Petri.

âViac menej ako zvyÄajne, nie?â odpovedal Azakis a potÄ¾apkal priateÄ¾a po pleci. âÄo mi vieÅ¡ povedaÅ¥ o tej hromade kovu?â

âOkrem toho, Å¾e chÃ½balo naozaj mÃ¡liÄko, aby nÃ¡m poÅ¡kriabala lak vonkajÅ¡ieho plÃ¡Å¡Å¥a, mÃ´Å¾em s takmer absolÃºtnou istotou iba potvrdiÅ¥, Å¾e mÃ¡Å¡ trojlopatkovÃ½ kamarÃ¡t nevyslal Å¾iadnu sprÃ¡vu. ZdÃ¡ sa, Å¾e sonda bola navrhnutÃ¡ iba na analyzovanie a Å¡tÃºdium kozmickÃ½ch telies. TakÃ½ nejakÃ½ osamelÃ½ vesmÃ­rny cestovateÄ¾, ktorÃ½ zaznamenÃ¡va dÃ¡ta a v urÄitÃ½ch intervaloch ich odosiela do zÃ¡kladne,â a ukÃ¡zal na holograme vznÃ¡Å¡ajÃºcom sa v miestnosti na detail antÃ©ny.

âPravdepodobne sme preÅ¡li okolo veÄ¾mi rÃ½chlo na to, aby mohla zaznamenaÅ¥ naÅ¡u prÃ­tomnosÅ¥,â odvÃ¡Å¾il sa vysloviÅ¥ svoj predpoklad Azakis.

âNielen to, priateÄ¾u. Jej palubnÃ© prÃ­stroje sÃº naprogramovanÃ© na analyzovanie telies vzdialenÃ½ch stovky tisÃ­cok kilometrov a my sme preleteli tak blÃ­zko, Å¾e keby sme neboli vo vÃ¡kuu, tlakovÃ¡ vlna by ju otÃ¡Äala ako hraÄku.â

âA teraz, keÄ sme sa vzdialili, myslÃ­Å¡, Å¾e mÃ´Å¾e registrovaÅ¥ naÅ¡u prÃ­tomnosÅ¥?â

âMyslÃ­m, Å¾e nie. Sme rozhodne veÄ¾mi malÃ­ a rÃ½chli na to, aby sme sa dostali do jej bodu zÃ¡ujmu.â

âDobre,â zvolal Azakis. âKoneÄne nejakÃ¡ dobrÃ¡ sprÃ¡va.â

âSkÃºsil som urobiÅ¥ analÃ½zu metÃ³dy vysielania dÃ¡t, ktorÃº pouÅ¾Ã­va sonda,â pokraÄoval Petri. âZdÃ¡ sa, Å¾e eÅ¡te nie je vybavenÃ¡ technolÃ³giou âsvetelnÃ½ch vÃ­rovâ ako naÅ¡a, ale eÅ¡te pouÅ¾Ã­va starÃ½ systÃ©m modulÃ¡cie frekvencie.â

âNebolo to to, Äo pouÅ¾Ã­vali naÅ¡i predkovia eÅ¡te pred VeÄ¾kou revolÃºciou


 ?â opÃ½tal sa Azakis.

âPresne. Nebolo to bohvieako ÃºÄinnÃ©, ale veÄ¾mi dlhÃ½ Äas to dovoÄ¾ovalo vÃ½menu informÃ¡ciÃ­ na celej planÃ©te a rozhodne to prispelo k tomu, Å¾e postÃºpili aÅ¾ tam, kde sme teraz.â

Azakis si sadol na veliteÄ¾skÃ© kreslo, chvÃ­Ä¾oÄku si hrÃ½zol ukazovÃ¡k a potom povedal: âAk sa tento komunikaÄnÃ½ systÃ©m pouÅ¾Ã­va v sÃºÄasnosti na Zemi, moÅ¾no by sme mohli zachytiÅ¥ nejakÃ© ich vysielanie.â

âÃno, moÅ¾no aj nejakÃ½ peknÃ½ film pornoâ, komentoval to Petri a mierne vyplazil jazyk v Ä¾avom kÃºtiku Ãºst.

âPrestaÅ so somarinami. PreÄo radÅ¡ej neskÃºsiÅ¡ prispÃ´sobiÅ¥ na tÃºto technolÃ³giu nÃ¡Å¡ sekundÃ¡rny komunikaÄnÃ½ systÃ©m? Chcel by som tam prÃ­sÅ¥ pripravenÃ½ Äo najlepÅ¡ie.â

âRozumiem. Zase pÃ¡r hodÃ­n roboty v tej tesnote.â

âA Äo povieÅ¡, keby sme predtÃ½m nieÄo zjedli?â ozval sa Azakis, ktorÃ½ tÃ½m predbehol priateÄ¾ovu Å¾iadosÅ¥, ktorÃ¡ by urÄite nasledovala.

âToto je prvÃ¡ rozumnÃ¡ vec, ktorÃº si dne navrhol,â odpovedal Petri. âAÅ¾ som z toho vzruÅ¡enia vyhladol.â

âDobre, urobÃ­me si pauzu, ale rozhodnem ja, Äo si dÃ¡me. PeÄeÅ Nebir, Äo si vybral vÄera, mi ostala tak dlho v Å¾alÃºdku, aÅ¾ som mal pocit, Å¾e zapustila korene.â



PribliÅ¾ne po desiatich minÃºtach, keÄ sa naÅ¡i dvaja cestovatelia eÅ¡te iba chystali zjesÅ¥ svoje jedlo, na Zemi, v Centre riadenÃ­ kozmickÃ½ch letov v NASA, jeden mladÃ½ inÅ¾inier zaznamenal zvlÃ¡Å¡tnu odchÃ½lku z drÃ¡hy jednej sondy, ktorÃº monitoroval.

âÅ Ã©fe,â povedal do mikrofÃ³nu, ktorÃ½ mal tak centimeter od Ãºst a ktorÃ½ bol pripojenÃ½ k slÃºchadlÃ¡m. âMoÅ¾no mÃ¡me problÃ©m.â

âAkÃ½ typ problÃ©mu?â poponÃ¡hÄ¾al sa s odpoveÄou inÅ¾inier zodpovednÃ½ za lety.

âZdÃ¡ sa, Å¾e Juno, z nejakÃ©ho mne neznÃ¡meho dÃ´vodu, utrpela odklon od svojej urÄenej drÃ¡hy.â

âOdklon? A o koÄ¾ko? A z akÃ©ho dÃ´vodu?â UÅ¾ na sebe cÃ­til studenÃ½ pot. NÃ¡klady na tento let boli straÅ¡ne vysokÃ© a niÄ sa nesmelo pokaziÅ¥.

âAnalyzuje dÃ¡ta prÃ¡ve v tejto chvÃ­li. Telemetria indikuje odchÃ½lku 0,01 stupÅa, ale bez nejakÃ©ho evidentnÃ©ho motÃ­vu. ZdÃ¡ sa, Å¾e vÅ¡etko funguje sprÃ¡vne.â

âMoÅ¾no narazila do nejakej skaly,â odvÃ¡Å¾il sa o hypotÃ©zu starÅ¡Ã­ inÅ¾inier. âV podstate pÃ¡s asteroidov nie je aÅ¾ tak Äaleko.â

âJuno je prakticky v obeÅ¾nej drÃ¡he Jupitera a tam by nemali byÅ¥,â taktne namietol ten mladÃ½.

âTak Äo sa stalo? Musela sa predsa vyskytnÃºÅ¥ nejakÃ¡ chyba.â RozmÃ½Å¡Ä¾al chvÃ­Ä¾ku a potom nariadil: âChcem dvojitÃº kontrolu vÅ¡etkÃ½ch palubnÃ½ch prÃ­strojov. VÃ½sledky do piatich minÃºt na mÃ´j poÄÃ­taÄ,â a ukonÄil komunikÃ¡ciu.

MladÃ½ inÅ¾inier si nÃ¡hle uvedomil zodpovednosÅ¥, ktorou ho poverili. Pozrel si na ruky: mierne sa mu triasli. MusÃ­ to ignorovaÅ¥. PoÅ¾iadal svojho kolegu, aby vykonal diferencovanÃ½ check-up sondy a prekrÃ­Å¾il prsty. PoÄÃ­taÄe zaÄali so sekvenÄnou naprogramovanou analÃ½zou vÅ¡etkÃ½ch dÃ¡t a po niekoÄ¾kÃ½ch minÃºtach sa na obrazovke ukÃ¡zali vÃ½sledky:



Kontrola ukonÄenÃ¡. VÅ¡etky prÃ­stroje sÃº funkÄnÃ©.



âZdÃ¡ sa, Å¾e vÅ¡etko je v poriadku,â poznamenal kolega.

âTak Äo sa vlastne stalo? KeÄ to nezistÃ­me do dvoch minÃºt, Å¡Ã©f nÃ¡s poÅ¡le oboch do Äerta,â a zaÄal freneticky zadÃ¡vaÅ¥ prÃ­kazy klÃ¡vesnicou, ktorÃº mal pred sebou.

NiÄ, niÄ a eÅ¡te raz niÄ. VÅ¡etko perfektne funguje.

Musel si nieÄo vymyslieÅ¥ a musel to urobiÅ¥ veÄ¾mi rÃ½chlo. ZaÄal prstami klopkaÅ¥ po stole. PokraÄoval v tom tak desaÅ¥ sekÃºnd, potom sa rozhodol pouÅ¾iÅ¥ prvÃ© nepÃ­sanÃ© pravidlo prÃ­ruÄky sprÃ¡vania sa na pracovisku: nikdy neprotireÄiÅ¥ Å¡Ã©fovi.

Zapol mikrofÃ³n a spustil: âÅ Ã©fe, mali ste pravdu. Bol to skutoÄne malÃ½ asteroid, ktorÃ½ donÃºtil sondu odboÄiÅ¥ z drÃ¡hy. NaÅ¡Å¥astie ju nezasiahol priamo, ale iba preletel v jej tesnej blÃ­zkosti. Zrejme hmota asteroidu vytvorila minimÃ¡lnu gravitaÄnÃº prÃ­Å¥aÅ¾livosÅ¥ voÄi naÅ¡ej sonde Juno, Äo spÃ´sobilo odchÃ½lku z obeÅ¾nej drÃ¡hy. Posielam vÃ¡m dÃ¡ta,â a zatajil dych.

Po niekoÄ¾kÃ½ch sekundÃ¡ch, ktorÃ© sa mu zadali nekoneÄnÃ½mi, sa v slÃºchadlÃ¡ch ozval Å¡Ã©fov hlas: âBol som si istÃ½. ChlapÄe mÃ´j, inÅ¡tinkt starÃ©ho vlka neporazÃ­Å¡.â Potom dodal: âZaistite aktivÃ¡ciu motorov sondy a napravte orbitu. NedopustÃ­m, aby doÅ¡lo k chybÃ¡m,â a ukonÄil konverzÃ¡ciu. Po chvÃ­Ä¾oÄke ju znovu aktivoval a poznamenal: âVynikajÃºca prÃ¡ca, chlapci!â

MladÃ½ inÅ¾inier si uvedomil, Å¾e v tele sa mu znovu rozprÃºdila krv. Srdce mu bÃºchalo tak silno, Å¾e cÃ­til jeho pulzovanie aj v uÅ¡iach. V podstate, mohlo sa to naozaj staÅ¥ aj takto. ObrÃ¡til sa na svojho kolegu a zdvihol palec, ÄÃ­m naznaÄil, Å¾e je vÅ¡etko v poriadku. DruhÃ½ mu odpovedal Å¾murknutÃ­m. Tak toto zvlÃ¡dli, aspoÅ nateraz.


Nasiriya â Po veÄeri

Z registraÄnÃ©ho zariadenia sa znovu ozvalo pÃ­pnutie a prÃ­stroj sa znovu zapol. Z malÃ©ho reproduktora v aute znovu vychÃ¡dzal hlas doktorky. âMyslÃ­m, Å¾e by sme uÅ¾ mali Ã­sÅ¥, Jack. Zajtra musÃ­m vstÃ¡vaÅ¥ skoro, aby som pokraÄovala s vykopÃ¡vkami.â

âDobre,â odpovedal plukovnÃ­k. âIdem poÄakovaÅ¥ kuchÃ¡rovi a potom pÃ´jdeme.â

âNo do prdele,â vybuchol chudÃ½. âKvÃ´li tebe nÃ¡m unikla najlepÅ¡ia ÄasÅ¥.â

âAle veÄ som to neurobil naschvÃ¡l,â ospravedlÅoval sa tlstÃ½. âMohli by sme povedaÅ¥, Å¾e na systÃ©me doÅ¡lo k poruche a Å¾e ÄasÅ¥ rozhovoru sme nemohli zaregistrovaÅ¥.â

âVÅ¾dy aby som Å¥a zachraÅovalâ, skonÅ¡tatoval druhÃ½.

âOdÄinÃ­m to. UÅ¾ mi napadlo, ako by sme sa mohli dostaÅ¥ k poÄÃ­taÄu naÅ¡ej doktorky.â Chytil si nos palcom a ukazovÃ¡kom a povedal: âVlezieme dnes do jej izby a skopÃ­rujeme vÅ¡etky Ãºdaje bez toho, Å¾e by to zistila.â

âA ako to chceÅ¡ urobiÅ¥? Äo jej budeme spievaÅ¥ uspÃ¡vanku, aby sa nezobudila?â

âNestrachuj sa kamarÃ¡t. MÃ¡m eso v rukÃ¡ve,â a Å¾murkol.



V reÅ¡taurÃ¡cii sa medzitÃ½m Jack a Elisa pripravovali na odchod. PlukovnÃ­k zapol prenosnÃº vysielaÄku a zavolal strÃ¡Å¾: âOdchÃ¡dzame.â

âTu vonku je vÅ¡etko pokojnÃ©, plukovnÃ­k,â odpovedal hlas v slÃºchadle.

PlukovnÃ­k opatrne otvoril dokorÃ¡n dvere reÅ¡taurÃ¡cie, vyzrel von a potom chvÃ­Ä¾ku pozoroval okolie. Vonku, pri aute, stÃ¡l ten istÃ½ vojak, ktorÃ½ priviezol Elisu.

âMÃ´Å¾eÅ¡ Ã­sÅ¥, chlapÄe,â nariadil mu plukovnÃ­k. âDoktorku odprevadÃ­m ja.â

Vojak skoÄil do pozoru, vojensky pozdravil a, hovoriac nieÄo do svojej vysielaÄky, zmizol v tme.

âBol to prekrÃ¡sny veÄer, Jack,â povedala Elisa vychÃ¡dzajÃºc von. Zhlboka sa nadÃ½chla ÄerstvÃ©ho noÄnÃ©ho vzduchu a dodala: âUÅ¾ veÄ¾mi dÃ¡vno som nezaÅ¾ila nieÄo takÃ© peknÃ©. SrdeÄne Äakujem,â a vylÃºdila jeden zo svojich krÃ¡snych Ãºsmevov.

âPoÄ, nie je eÅ¡te veÄ¾mi bezpeÄnÃ© stÃ¡Å¥ vonku v tejto oblasti,â a s tÃ½mito slovami jej otvoril dvere a pomohol nastÃºpiÅ¥ do auta.

VeÄ¾kÃ© tmavÃ© auto riadenÃ© plukovnÃ­kom vyÅ¡tartovalo rÃ½chlo a zanechalo za sebou iba kÃºdol prachu.

âAj mne sa to veÄ¾mi pÃ¡Äilo. Nikdy by som si nebol pomyslel, Å¾e veÄer s âmudrlantskou doktorkouâ by mohol byÅ¥ takÃ½ prÃ­jemnÃ½.â

âMudrlantskou? Takto ma hodnotÃ­Å¡?â otoÄila sa naÅho tvÃ¡riac sa urazene.

âHej, mudrlantskÃ¡, ale aj veÄ¾mi sympatickÃ¡, inteligentnÃ¡ a rozhodne veÄ¾mi prÃ­Å¥aÅ¾livÃ¡.â KeÄÅ¾e sa pozerala vonku, vyuÅ¾il to a pohladil jej neÅ¾ne vlasy na zÃ¡tylku.

Pod jeho dotykom jej po chrbte prebehli prÃ­jemnÃ© zimomriavky. Nemohla vÅ¡ak podÄ¾ahnÃºÅ¥ tak skoro. Jej vzruÅ¡enie ale nezadrÅ¾ateÄ¾ne rÃ¡stlo. Rozhodla sa, Å¾e nepovie niÄ a uÅ¾Ã­vala si prÃ­jemnÃº masÃ¡Å¾. Jack, povzbudenÃ½ absenciou protestov proti svojmu gestu, pokraÄoval v hladenÃ­ jej dlhÃ½ch vlasov. Naraz vÅ¡ak jeho ruka skÄºzla, najprv na plece, potom na rameno a nakoniec stÃ¡le niÅ¾Å¡ie a niÅ¾Å¡ie, aÅ¾ kÃ½m jej jemne nepohladil prsty. Ona, eÅ¡te stÃ¡le otoÄenÃ¡ k oknu, vzala jeho ruku a rozhodne ju stisla. Jeho ruka bola veÄ¾kÃ¡ a silnÃ¡. Kontakt s Åou v nej vyvolÃ¡val pocit bezpeÄnosti.



Z neveÄ¾kej diaÄ¾ky ich sledovalo druhÃ© tmavÃ© auto a osoby v Åom sa snaÅ¾ili pochopiÅ¥ nieÄo z dialÃ³gu.

âMyslÃ­m, Å¾e tÃ½ch desaÅ¥ dolÃ¡rov menÃ­ cieÄ¾ cesty, kamarÃ¡t,â povedal tlsÅ¥och. âTeraz ju odvezie do hotela, ona ho pozve na poslednÃ½ pohÃ¡rik a uÅ¾ bude ruka v rukÃ¡ve.â

âModli sa, aby to tak neskonÄilo, lebo ak nie, tak fakt neviem, ako chceÅ¡ skopÃ­rovaÅ¥ Ãºdaje z poÄÃ­taÄa.â

âDoriti, na to som nepomyslel.â

âTy nemyslÃ­Å¡ nikdy na niÄ, Äo by nemohlo skonÄiÅ¥ v tvojom bezodnom Å¾alÃºdku.â

âPoÄ, nenechaj, aby sa veÄ¾mi vzdialili,â povedal tlsÅ¥och, ignorujÃºc provokÃ¡ciu. âNechcel by som ich stratiÅ¥ aj druhÃ½krÃ¡t.â



Ostali chvÃ­Ä¾u bez slova sedieÅ¥ ruka v ruke. Obaja s pohÄ¾adom upretÃ½m do diaÄ¾ky. BlÃ­Å¾ili sa k hotelu a Jack sa cÃ­til dosÅ¥ zmÃ¤tenÃ½, neobratnÃ½. Nebolo to prvÃ½krÃ¡t, Äo bol na veÄeri s nejakou Å¾enou, ale v ten veÄer znovu cÃ­til vÅ¡etku hanblivosÅ¥, ktorÃ¡ ho trÃ¡pila v mladosti a o ktorej si myslel, Å¾e ju uÅ¾ dÃ¡vno prekonal. Zdalo sa mu, Å¾e ten dlhÃ½ kontakt ho paralyzoval. MoÅ¾no by mal nieÄo povedaÅ¥, aby prelomil to trÃ¡pne ticho, ale obava, Å¾e akÃ©koÄ¾vek slovo by mohlo zniÄiÅ¥ tieto ÄarovnÃ© okamihy, ho donÃºtila naÄalej mlÄaÅ¥.

PoÄakoval automatickej prevodovke, Å¾e nemusel pustiÅ¥ jej ruku, aby radil prevodovÃ© stupne a pokraÄoval v noÄnej jazde.

Elise sa, naopak, vracali do mysle postupne vÅ¡etci âmuÅ¾i jej Å¾ivotaâ. RÃ´zne prÃ­behy, mnohÃ© sny, plÃ¡ny, radosÅ¥ a Å¡Å¥astie, ale nakoniec vÅ¾dy rovnakÃ© rozÄarovanie, horkosÅ¥ a bolesÅ¥. Bolo to, ako keby osud uÅ¾ dÃ¡vno rozhodol za Åu. UrÄite, vytÃ½Äil jej Å¾ivot plnÃ½ uspokojenia a uznania z profesionÃ¡lnej strÃ¡nky, ale zdalo sa, Å¾e nebol naplÃ¡novanÃ½ nikto, kto by ju po tej ceste Å¾ivotom sprevÃ¡dzal. Teraz bola tam, v cudzej krajine, na ceste tmou, ruka v ruke s muÅ¾om, ktorÃ©ho aÅ¾ do predoÅ¡lÃ©ho dÅa povaÅ¾ovala za prekÃ¡Å¾ku svojich plÃ¡nov, no ktorÃ½ jej naopak preukazoval toÄ¾kÃº nehu a pozornosÅ¥. UÅ¾ viackrÃ¡t sa sama seba pÃ½tala, Äo by mala urobiÅ¥.

âVÅ¡etko v poriadku?â opÃ½tal sa Jack znepokojene, pretoÅ¾e postrehol, Å¾e sa jej ÄÃ­m Äalej, tÃ½m viac lesknÃº oÄi.

âÃno, Äakujem Jack. Iba troÅ¡ku melanchÃ³lie. Prejde to skoro.â

âJe to snÃ¡Ä moja vina?â poponÃ¡hÄ¾al sa s otÃ¡zkou plukovnÃ­k. âPovedal som nieÄo nevhodnÃ©?â

âNie, naopak,â odpovedala ihneÄ a lÃ¡skavÃ½m hlasom dodala, âbuÄ mi nablÃ­zku, prosÃ­m Å¥a.â

âHej.... som tu. NesmieÅ¡ sa obÃ¡vaÅ¥ niÄoho. NedovolÃ­m, aby sa ti niekedy stalo nieÄo zlÃ©, ok?â

âÄakujem, zo srdca Äakujem,â povedala Elisa, kÃ½m sa snaÅ¾ila osuÅ¡iÅ¥ si slzy, ktorÃ© jej pomaly stekali po lÃ­cach, âsi poklad.â Jack ostal bez slova, iba jej eÅ¡te silnejÅ¡ie stisol ruku.

Na konci ulice sa zjavila vÃ½vesnÃ¡ tabuÄ¾a hotela. PreÅ¡li celou ulicou v mlÄanÃ­. Potom plukovnÃ­k spomalil a zastavil auto presne pred vchodom. HÄ¾adeli si uprene do oÄÃ­. PÃ¡r nekoneÄnÃ½ch okamihov sa nikto z nich neodvÃ¡Å¾il niÄ povedaÅ¥. Jack vedel, Å¾e by mal urobiÅ¥ prvÃ½ krok, ale Elisa ho predbehla: âTeraz by si mi mal povedaÅ¥, Å¾e to bol prekrÃ¡sny veÄer, Å¾e som nÃ¡dhernÃ¡ a ja by som Å¥a mala pozvaÅ¥, aby sme si hore eÅ¡te nieÄo vypili.â

âNo Ã¡no, zvyÄajne to tak funguje,â poznamenal Jack, troÅ¡ku vykoÄ¾ajenÃ½ jej slovami. âUrobil by som to, keby si ty bola jedna z mnohÃ½ch, ale prÃ¡ve to si o tebe nemyslÃ­m.â Nabral dych a pokraÄoval, âmyslÃ­m, Å¾e ty si skutoÄne vÃ½nimoÄnÃ¡ a tento spoloÄne strÃ¡venÃ½ veÄer mi umoÅ¾nil lepÅ¡ie Å¥a spoznaÅ¥ a odhaliÅ¥ toÄ¾ko a takÃ½ch vecÃ­, ktorÃ© by som si nikdy nevedel ani predstaviÅ¥ u archeologiÄky.â

âBudem to povaÅ¾ovaÅ¥ za poklonu,â povedal ona, aby troÅ¡ku odÄ¾ahÄila situÃ¡ciu.

âZa tÃ½m brnenÃ­m silnej a nezniÄiteÄ¾nej Å¾eny sa skrÃ½va, myslÃ­m, lÃ¡skavÃ© a prestraÅ¡enÃ© mlÃ¡Äa. Si veÄ¾mi milÃ¡ a neuveriteÄ¾ne citlivÃ¡.â MoÅ¾no by oÄ¾utoval, Äo chcel povedaÅ¥, ale nabral odvahu a pokraÄoval: âAby som pravdu povedal, nezaujÃ­ma ma jednu noc sexu, ktorÃ¡ by iba doplnila zbierku a ktorÃ¡ v tebe rÃ¡no zanechÃ¡ iba pocit obrovskej prÃ¡zdnoty. Od teba by som chcel nieÄo viac. VÅ¾dy si sa mi veÄ¾mi pÃ¡Äila, priznÃ¡vam.â UÅ¾ sa nedokÃ¡zal zastaviÅ¥. Chytil jej obe ruky, stisol ich do svojich a pokraÄoval âOdkedy som Å¥a prvÃ½krÃ¡t uvidel v mojej kancelÃ¡rii, pochopil som, Å¾e je v tebe nieÄo zvlÃ¡Å¡tne. SpoÄiatku ma, samozrejme, priÅ¥ahovala tvoja krÃ¡sa, potom aj tvoj hlas, tvoj spÃ´sob rozprÃ¡vania, tvoje gestÃ¡, to, ako chodÃ­Å¡, tvoj Ãºsmev...,â na chvÃ­Ä¾ku sa preruÅ¡il a potom dodal, âtvoje Äaro ma Ãºplne uchvÃ¡tilo. Ukradla si mi srdce. NeverÃ­m, Å¾e by som eÅ¡te dokÃ¡zal myslieÅ¥ na Å¾ivot bez teba a urÄite to nebude zÃ¡ver dneÅ¡nÃ©ho veÄera, preÄo by som zmenil svoj Ãºmysel.â




Конец ознакомительного фрагмента.


Текст предоставлен ООО «ЛитРес».

Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию (https://www.litres.ru/pages/biblio_book/?art=40850253) на ЛитРес.

Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.


